Predavačky

Určite to pozná každý. Vaše nohavice sa už pomaly rozpadávajú, nepomáha ani maskovanie dier módnymi nášivkami, proste musíte sa vybrať do obchodu. Tak nejako aj mne jedného rána doslúžili moje milované nohavice. Nerada vyhadzujem veci a tak som zapojila svoju kreativitu a povedala si, že z nich ešte vystrihnem kraťasy, alebo aspoň vyrobím tašku. Ale keďže bol január, na kraťasy ešte pomerne zima a z tašky sa moc nezahrejem, jedno bolo isté: musím vyraziť do mesta, a zohnať nové, rovnako krásne, pohodlné a kvalitné nohavice.

OBCHOD 1.: ako prvý cieľ som zvolila značkový obchod na námestí. Akonáhle som vošla dnu, ovalil ma silný parfém, ktorý tu zrejme každú hodinu strieka predavačka, aby hneď nevyprchal. Tento typ predavačky by som klasifikovala do skupiny „vražedkyňa“. Keď ma zbadala, jej pohľad celkom jasne hovoril „dotkni sa toho mohérového svetra a už nikdy neuvidíš denné svetlo“. Trochu nesvoja som si začala prezerať oblečenie, snažiac sa nevidieť ako za mnou sliedi a pokúša sa nájsť zámienku ako ma odtiaľ čo najrýchlejšie dostať. Chodila za mnou a prerovnávala všetko, čoho som sa dotkla alebo na čo mohli doletieť molekuly vzduchu, ktorý som vydýchla. „Prosím vás, máte to vo veľkosti 38?“ s obavami v hlase som sa spýtala. „Nie, len do 36. To sú totiž nohavice len pre štíhle“ dodala so škodoradostným úsmevom. Tebe by boli malé aj 52, pomyslela som si pozerajúc na jej „pretekársku sukňu“ (viditeľne jej z nej pretekal tuk) S úsmevom som vyšla von, zanechajúc „vražedkyňu“ zmývať odtlačky mojich prstov z károvaných nohavíc.

OBCHOD 2.: Už žiadne fajnové butiky! Hovorím si v duchu a vchádzam do obyčajného obchodu neznámej značky. ONA sedela za pokladňou, čítala Top dívku a krásne ignorovala môj príhod. Po chvíľke bezradného blúdenia pomedzi vešiaky som objavila oddelenie s nohavicami. „Prepáčte prosím, mohla by som si ich vyskúšať?“ nanajvýš 20 ročná anorektická slečna za pokladňou ma stále ignorovala. „Slečna, prosím vás...“ iba veľmi pomaly zdvihla svoje ultradlhé riasy, a láskavo sa na mňa pozrela. Dokonca zavrela Top dívku, žmurkla a povedala, že kabínky sú vzadu! Po chvíle som jej nohavice vrátila so slovami, že mi nesedia dobre a rýchlo som vyšla z obchodu (myslím si, že môj odchod ani nezaregistrovala, a zrejme ma pri večernom upratovaní aj hľadala)

OBCHOD 3: Obchod číslo 3 je definovaný ako „menší obchodík“, ktorý má v názve slová ako cool, in, crazy, free, funky, extreme atď. Akonáhle som vstúpila dnu, vrhla sa na mňa veľmi komunikatívna predavačka, ktorej životné krédo je „ predám čokoľvek za hocikoľko“. Ona proste rozprávala stále. Za ten krátky čas čo som strávila v jej obchode by bola schopná napísať moju celoživotnú biografiu aj so značkou šampónu, ktorý používam, aby vlnité vlasy vyzerali ako rovné. Keď som obliekla prvý model (samozrejme som sa jej musela ísť ukázať), nezabudla podotknúť, že tento strih ma zoštíhľuje a robí mi pekný zadok.

Druhé nohavice boli ešte lepšie (a drahšie), podľa nej boli stvorené len pre mňa. Pri tretích – najdrahších- pomaly nemohla chytiť dych ako mi úžasne sadnú, a do hodnotenia zaangažovala aj náhodného okolonakupujúceho. No a teraz si vyberte, keď vo všetkých vyzeráte úžasne! Nekúpila som ani jedny, ale ani to ju neodradilo od neustáleho udržovania rozhovoru (či skôr monológu). Odišla som aj z tohto obchodu naprázdno. Definitívne som sa rozhodla, že do konca života budem nosiť už len sukne.