Bol krásny septembrový deň. Slniečko sa usmievalo spoza mráčikov, vtáčiky si veselo krúžili po oblohe a ľudia sa stereotypne náhlili domov z práce či zo školy. Pre moju rodinu to však nebol len obyčajný deň, pretože práve v tento deň do nej pribudol nový člen – ja. Týmto okamihom sa odštartovala moja dlhá a určite neraz aj veľmi náročná cesta životom.Keď si ma rodičia po prvýkrát priviezli domov, zvedavo som si obzeral nové prostredie, ktoré bolo dosť odlišné od nemocničnej izby. Takisto som si musel zvyknúť nato, že okrem mojej mamy okolo mňa neustále pobehoval aj môj ocko a moja staršia sestra. Čas samozrejme plynul a ja som nemohol ostať ležať v postieľke večnosť. Ani som sa nenazdal a už som sfukoval sviečku na svojej prvej torte.

Z maminho rozprávania viem, že som bol veľmi neposedné a živé dieťa. Aj napriek tomu, že obaja moji rodičia sú z učiteľského prostredia, mali so mnou čo robiť, aby ma držali nohami pevne na zemi. Keď som si už ako-tak doma zvykol, nastal čas, keď som sa musel naučiť nadväzovať kamarátske vzťahy aj s inými deťmi. Zrazu som jedného dňa nesmelo kráčal po chodníku, ktorý viedol až k vchodovým dverám materskej škôlky. Aj keď som cítil pevný rodičovský stisk mojej ruky, ako každé dieťa, aj ja som bol ustráchaný z nového prostredia, ale zvedavosť vo mne predsa len zvíťazila. Hneď v prvý deň som skúmal všetko, čo bolo možné. Ani jedna hračka neostala ležať na svojom mieste. Keďže som bol „malý dobrodruh“, školský dvor bol pre mňa ako raj na zemi. Keď sme sa poobede preháňali za futbalovou loptou s ostatnými chlapcami, ani sa mi nechcelo odísť domov. Aj napriek tomu, že nie všetky situácie vyzerali vždy ružovo, môžem povedať, že som v škôlke strávil celkom pekné detstvo, plné zážitkov a prvých skúseností, ktoré som využil aj vo svojom ďalšom živote. Nastal čas, keď som svoje hračky musel vymeniť za školskú tašku, učebnice, zošity a iné školské pomôcky. Pravdupovediac, zo začiatku som vôbec nechápal, načo je mi toľko zbytočností.

Pochopil som to až v okamihu, keď do triedy vstúpila naša triedna pani učiteľka a oboznámila nás s najbližšou budúcnosťou. Povedala, že je koniec detským hrám a nadišiel čas, keď sa aj my naučíme písať a čítať. Aj keď som si nechcel pripustiť myšlienku, že sa budem musieť rozlúčiť s bezstarostným detstvom, veľmi rýchlo som pochopil, že je to realita, ktorú nezmením ani ja, ani moji rodičia, ktorí za mňa dovtedy riešili všetky problémy. Začal som sa predierať životom a lúskal som prvé problémy s neposlušnou ceruzkou a neskôr aj perom. Každý si určite pamätá tie časy, keď ruka písala niečo úplne iné ako mala a písmenká sa prehadzovali ako chceli. Veru, začiatky boli ťažké, ale musím povedať, že boli pre mňa veľkým ponaučením. Prvé štyri roky školskej dochádzky ubehli ako voda a moja cestička sa opäť začala uberať iným smerom. Pokračoval som v štúdiu na osemročnom gymnáziu. Znova som sa ocitol v novom kolektíve, v novej budove s novými učiteľmi. Našťastie som sa adaptoval pomerne rýchlo. So zmenou prostredia prišiel ešte jeden zlom. Moju neposednosť a všestrannú športovú nadanosť z detstva, ktorá vo mne pretrvávala, som začal využívať naplno. Mojím novým koníčkom sa stal akrobatický rock and roll, ktorému sa venujem dodnes.

Všetka drina, pot a hodiny strávené tréningami v telocvični sa mi postupne vracajú výbornými výsledkami na Slovensku ale ja vo svete. S učením je to už o inom. Nikdy ma nebavilo dlhé vysedávanie nad učebnicami alebo doslovné „bifľovanie“ nekonečných poučiek či vzorcov. Raz za čas sa samozrejme musí potrápiť každý. Ani mňa to neobišlo. Všetky prekážky, ktoré mi život hádzal pod nohy som prekonal s väčšími či menšími problémami pomerne úspešne. Aj keď učebniciam veľa času nevenujem, vždy si nájdem čas na priateľov. Keďže prevažnú väčšinu svojho voľného času trávim v telocvični, večerné túlanie mestom cez víkendy patrí medzi moje najobľúbenejšie činnosti. Aj ja som len človek a potrebujem občas uniknúť z každodenného stereotypu. Vzdialiť sa od školských problémov a stráviť nejaký čas mimo rodinných kruhov.V súčasnej dobe stojím pred „skúškou dospelosti“. Aj napriek tomu, že som už prekročil osemnásty rok svojho života, musím zvládnuť maturitnú skúšku. Po ukončení gymnázia chcem pokračovať v štúdiu na FTVŠ a naďalej sa vzdelávať a čerpať nové skúsenosti. Viem, že ma život už veľa naučil, ale som si rovnako istý, že to ešte nie je všetko, čo mi ponúkne.