Fejtón o nás ľuďoch

Táto príjemná skúsenosť sa mi prihodila ešte niekedy vo februári, keď sa počasie ako – tak umúdrilo a z neba padali iba motyky miesto traktorov. Chýbalo nám doma pečivo na večeru. Napadlo mi, že v hypermarkete by mohli mať ešte otvorené a podarí sa zohnať nejaké zbytky rožkov, alebo niečo iné. Nedostatok košíkov pred vchodom naznačoval, že vo vnútri je plno nakupujúcich. Vstúpil som teda bez košíka. Ako som tak chodil pomedzi regále, všímal som si okolonakupujúcich ľudí. Bolo ich toľko, že som sa normálne predieral pomedzi nich. Deti behali ako pojašené antilopy, mamy za nimi s krikom ako gorila a otcovia za mamami ako levy za korisťou. Aj tak si myslím, že malé antilopy viedli, pretože sa jedna šikovne skovala pod regál a rodičia ju nemohli nájsť. Behali tam ako Mulder a Skaliová v Aktoch X až to malú prestalo baviť a vyliezla zo svojej skrýše. Na jednej polici ma nakoniec zaujal krájaný chlieb, vzal som ho, a v ruke niesol kráčajúc smerom k pokladniam. ,,Aha..., prepáčte, aj vy stojíte v rade“, otočiac sa za seba, vidiac kolónu košíkov aj s vodičmi som sa zaradil na chvost dlhého hada. Po niekoľkých nezmerateľných minútach bola moja pozícia pred pokladňou na čísle tri.

Fajn, už iba chvíľu. Hľadiac na pani predo mnou, vidiac jej plný kôš, akosi spontánne zo mňa vyliezlo: ,,Prosím vás, mohol by som vás predbehnúť?“ V ruke iba spomínaný chlieb. Pani s obrovským klobúkom z koruny stromu sa otočila, veľmi milo usmiala a pomedzi fúzy povedala: ,,Samozrejme!“ Zaplatil som chlieb a opätoval úsmev so slovom vďaky, tejto neznámej milej osôbke. Misia splnená! Celú cestu ma hrialo pri srdci a úsmev zamŕzal na ústach, premýšľajúc o tejto obyčajnej situácii. Pekné zistenie: ochota, slušnosť, pomoc druhému, nevymizli z nás! Popri tom ma tiež napadli podobné situácie. Niekedy v januári, keď už zamrzol aj posledný z radu Samurajov, som išiel navštíviť známeho do Nitry. Večer, okolo siedmej, tma ako v rohu a poľadovica. Ešte som v Nitre nikdy nebol. Šofér pripomínajúci so svojimi fúzmi nášho vianočného kapra, sa mi s ochotou ponúkol, že keď už budeme na stanici s radosťou ma vykopne z autobusu.

Cesta neznáma. V jednej zákrute nás vynieslo ako bobistov na dráhe na zimných olympijských hrách, našťastie nás zachytila hradba odhrnutého snehu na krajnici, inak by asi autobus skončil na najbližšom strome. Kaprový šofér zaradil jednotku, a nič. Spiatočku všetko rovnaké. Zastavili sme. Vodič z druhého auta, ktorý mal práve cik pauzu, s úsmevom na tvári ako štvrtina melónu vravel: ,,Ja som tam skončil ráno, ale tu sa nehnete.“ Nasadol do svojho voza, ktorý ťahalo sedem tátošov, zamával a pokračoval v ceste. Tak díky! Po krátkej chvíli zastavilo ďalšie auto. Napätie v autobuse sa stupňovalo a všetci čakali na reakciu nášho záchrancu ako na vypuknutie ohňostroja na nový rok. Prekvapila ma reakcia šoféra: ,,Počkáme chvíľu, za mnou idú ešte kamaráti na druhom aute.“ Zapli sme autolano, ale kolesá na ľade prešmykovali. Ani päť chlapov nedokázalo pomôcť. Nakoniec sa predsa len vynašli. Jednoducho sa zapreli do nášho autobusu ako Herkules v poslednej časti filmu Xena, odhodili jeho „zadok“ smerom k ceste a potom to už nebol problém.

Ich ochota, samozrejmosť a pohoda s akou nám pomohli, to sa len tak nevidí. Všetci sme naskákali do autobusu ako klokany do matkinho vaku a stratili sme sa v diaľke. A do tretice, ale to iba tak na okraj ako poznámka v mojom zošite na predmete z dejepisu. Už dávnejšie sme sa so známym len tak prechádzali bo Bratislave a vychutnávali čerstvý vzduch abnormálne lietajúci automobilov. Ľudí tak normálne. Kráčajúc kľudnou chôdzou, nikam sme sa nehnali, vrazil do nás ponáhľajúci sa muž, ale ani náznakom sa neospravedlnil. Kamoš neváhal a do počuteľnej diaľky pre dotyčného, stroho povedal: ,,Prepáčte, že sme slušní!“ Tak, či onak, slušnosť v ľuďoch nevymrela. Ani ochota a pochopenie. Ale stále sa máme čomu priúčať. Ďakujem za každú príležitosť stávať sa ľudskejším.