V jedno šťastné sobotné prázdninové ráno, presnejšie 4. júla 1992, zaklopal o približne pol štvrtej na okno bánovskej nemocnice bocian.Priniesol ďalšieho malého bezbranného obyvateľa modrej planéty. Pýtate sa, kto to bol ? No predsa JA, malá Julka. Bocianovi musím poďakovať, že bol šikovný a nemám žiadne trvalé následky. Aspoň si to myslím. Keďže som prvorodená, bola som veľmi vzácna. To sa však už teraz nedá povedať, pretože mám ešte dve sestry. Mladšie – a teda vzácnejšie. Po príchode domov ma všetci chceli držať v náručí.

Ako každé bábo, ani ja som ešte nevedela rozprávať, a tak som nikomu nemohla povedať, čo si o tom myslím. Na moje prvé slová a krôčky si veľmi nepamätám. Viem iba toľko, že som bola šikovná a rýchlo som sa učila. Bola som tiež veľmi zvedavá, chcela som všetko objavovať a skúmať. Táto vlastnosť mi zostala dodnes.Dni plynuli ako voda. Ani som sa nenazdala a bol tu prvý deň v škôlke. S mojimi novými kamarátmi a pani učiteľkami sme vychádzali super. Horšie to ale bolo s pani upratovačkou, pretože dodnes sa pamätám, ako sme s kamarátom namiesto spania olupovali steny.Keď sa kniha môjho života otvorila na šiestej strane, stala sa zo mňa školáčka. Ako každý správny prvák, aj ja som sa do školy tešila. No netrvalo to však dlho.

Čítať aj počítať som už vedela, a tak som sa v škole nudila. Po čase však prichádzalo aj ťažšie učivo, ktoré som zvládla super. Bavia ma jazyky a zemepis, v minulosti to bola aj matika. Teraz už ôsmy rok deriem školské lavice. Ešte rok a základy budem mať v malíčku.A kde by som chcela pokračovať v štúdiu ? Chcela by som skúsiť šťastie na bilingválnom gymnáziu. Ak ma nezoberú, tak by som sa chcela dostať aspoň na školu s rozšíreným vyučovaním cudzieho jazyka.A čo potom ? To ešte nechávam plávať vo hviezdach. Láka ma ale vôňa cudziny, a tak by som chcela ísť do Anglicka, Nemecka,... Tam, kde sa žije lepšie.