Tento príbeh sa začal odohrávať niekedy pred troma rokmi na jednej bohom zabudnutej autobusovej zastávke. Vlastne nie je až taká bohom zabudnutá, v každom prípade je to konečná autobusu číslo dva a len málokto túto zastávky tak dobre pozná. Nakoľko bývam cca 50 metrov od nej, som jedným zo šťastlivcov, ktorý ju poznajú.

To pamätné ráno, keď som ledva otvorila pol oka (aj to len kvôli naliehavému tónu môjho budíka), nasúkala do seba rožok spláchnutý kakaom a utekala som na už spomínanú autobusovú zastávku. Keď sa dostavil veľký stroj maďarskej výroby s neobmedzeným počtom miest na státie a/alebo sedenie, pomyslela som si, že aké šťastie mám, že bývam na konečnej, pretože vždy sa mi ujde nejaké miestečko na sedenie a nemusím celú cestu postávať a uhýnať sa starším ľuďom. Keď som konečne našla dôverne známi stroj na označenie cestovných lístkov (veľká plechovo-kovová vecička, ku ktorej priložíte svoju čipovú kartu a ono to urobí „píp“ taktiež nazývaná „cvikátko“) a označila som si svoj lístok, displej mi inteligentne oznámil, že mi z kreditu stiahol 6 korún a zvyšná hodnota môjho kreditu je alarmujúco nízka.

Rozhliadla som sa po autobuse ako gepard útočiaci na korisť a vybrala som si to najkrajšie miesto: približne v strede autobusu hneď pri okienku vedľa plagátu, ktorý oznamoval lacnejšie sms-ky u nejakého mobilného operátora. Pohodlne som sa usadila a chystala som sa vychutnať si svoju cestu. Ako sme sa blížili k prvej zastávke, všimla som si, že cestujúci ani zďaleka nezapĺňajú kapacitu autobusu. Boli sme tam asi len štyria. Avšak na tej prvej zastávke nastúpil klub starších dám, všetky mali rovnaké elegantné sukne a na šedivých vlasoch fialový prieliv, v rukách zvierali ozrutné kabelky ktorými trieskajú po hlave potenciálnych vreckárov (to som videla vo filme). Bolo ich asi päť, tri sa usadili do prednej časti autobusu, no dve si to namierili rovno ku mne.

Myšlienkami som bola ešte niekde v mojej spálni pod mojou huňatou perinkou, keď ma zrazu prebral hlas jednej z nich: „Slečna, prosím vás, pustite ma sadnúť si. Som staršia a očividne to potrebujem viac ako vy:“ Po tejto duchaplnej vete som sa obzrela po autobuse, ktorý bol viac ako poloprázdny (alebo menej poloplný?). Nakoľko mám voči starším ľuďom istý rešpekt, s úsmevom na tvári som sa postavila a uvoľnila dáme miesto. Keď som sa posúvala smerom k dverám a pohrávala som sa s myšlienkou že mi teta aspoň poďakuje, začula som ako vraví svojej kolegyni niečo o tom, aká je dnešná mládež nevychovaná, ako chce mať všetko len pre seba (vrátane sedadla v autobuse) a ako sa ona musí prosíkať aby ju pustili sadnúť si. Úsmev na tvári mi trošku povädol. I keď to nebolo tým, že som musela stáť (aj tak som na ďalšej zastávke musela vystupovať). Bolo to skôr tým, že som pocítila miernu nevďačnosť. Vlastne som sa vôbec nemusela postaviť, nakoľko bolo v tom autobuse ešte dostatok miesta. Nehádala som sa no mrzí ma, že poniektorí nevedia oceniť snahu. A to sa netýka len „bezvýznamného“ boja o jedno sedadlo...