Môj literárny hrdina

Sophina voľba od Wiliama Styrona je jedno z najvýznamnejších diel. ktoré zobrazuje život po 2. svetovej vojne. Hlavná hrdinka tohto románu je Poľka Sophia Zawitovská. Myslím si, že je to žena s veľkým Ž a čokoľvek je o nej napísané, tak to určite nie je len zbytočné minutie atramentu, opotrebovanie pera a znehodnotenie papiera, ale je to prechovávanie jej vnútornej sily. Jej výzor by jej mohol dopomôcť k lepšiemu životu, pretože to bola veľmi krásna žena a svojím zovňajškom spĺňala aj predstavy nacistov. Mala árijské rysy, blonďavé vlasy, veľké modré oči a dokonalú postavu. Ani skvelý vzhľad jej nezabezpečiť dobrý a jednoduchý život. Skôr iné vlastnosti určovali smer jej života. Keďže bola vzdelaná, vedela písať na stroji, bola schopná dohovoriť sa poľsky a nemecky, neskôr aj francúzsky a anglicky, musela robiť sekretárku svojmu otcovi. Prostredníctvom neho bola zapojená do boja proti židom, hoci voči nim nikdy nič nemala. Vo všetkom sa musela podriadiť otcovi bez ohľadu na jej názor. Veď aj manžela jej vybral otec, antisemitiztu, ktorý s ním spolupracoval. Na začiatku vojny, však boli obidvaja, otec aj manžel, zadržaní a odvedení do koncentračného táboru.

Na Sophiiných pleciach ostala starostlivosť o jej dve deti a chorú matku. Sophia bola obetavá a ochotná aj riskovať, čo sa potvrdilo aj v deň jej zatknutia. Jej chorá matka potrebovala poriadnu stravu. Sophia dlho neváhala a ukradla pre ňu mäso. Bola ten typ človeka, ktorý sa nebojí bojovať za správnu vec, no odmietla vstúpiť do spolku proti nacistom, lebo vedela, že by tým neohrozila len svoj život, ale aj osud svojich detí a to nechcela, pretože tie boli pre ňu tým najdrahším a najdôležitejším. Práve materinská láska ovplyvnila jej správanie. Keď sa „vďaka“ jednému Nemcovi dostala do situácie, keď mala rozhodnúť, ktoré z jej detí pošle zomrieť a ktorému dá možnosť žiť ďalej, najprv bola ako oparená, akoby nechápala, čo sa deje, čo jej vlastne povedal. Neverila tomu. Objala svoje deti a prosila o to, aby jej ich obe nechali. Nevyhoveli jej žiadosti a ona bola nútená sa rozhodnúť. V tomto Sophiu skutočne obdivujem, pretože si viem predstaviť, že je nemožné rozhodnúť sa, ktoré dieťa nechať žiť a ktoré poslať na smrť. Stratila svoju dcérku Evu a ostal jej syn Ján. Sophia chcela, aby sa Ján mal lepšie a stal sa z neho opäť „normálny“ človek. Preto sa rozhodla znovu obetovať, a tým spôsobom, že sa stála milenkou veliteľa tábora. Jej veľká sila sa ukázala aj neskôr, po skončení vojny, keď sa rozhodla bojovať so životom, chcela žiť, hoci stratila všetko, čo jej bolo blízke.

Pokúšala sa znovu si zariadiť život, no nedarilo sa jej to, pretože bola až príliš poznačená vojnou, smútkom, stratou najbližších,.... Preniesť sa cez hrozné spomienky na vojnu sa pokúšala pomocou hudby a sexu. No ani to jej nepomohlo prekonať spomienky na tú hrôzu a tak sa pre svoju „záchranu“ rozhodla spáchať samovraždu. Zo začiatku som tento Sophiin krok odsudzovala, pretože sa mi zdalo zbabelé riešiť problémy smrťou. Až potom so si uvedomila, že aj na toto rozhodnutie potrebovala veľa sily. A nebolo to prvé riešenie, ktorým chcela prekonať hrôzu z vojny, už pred tým hľadala rozličné spôsoby, pomocou ktorých sa chcela preniesť cez tu tieseň, no tie zážitky boli natoľko hrozné, že jej nič iné nepomohlo a jediná možnosť „záchrany“ pre ňu bola smrť. Som si istá, že prežiť takýto život si vyžaduje veľkú osobnosť a Sophia ňou určite bola.