Už len názov Japonska – Nippon - krajina zachádzajúceho slnka - v nás umocňuje pocit exotiky. A naozaj. Japonsko je malebná krajina bohatá na prírodné krásy. Pobrežie s morskými zálivmi, ostrovčeky husto porastené najrôznejšou zeleňou, ktorá krásne kontrastuje s hladinou mora, prudké rieky vytvárajúce kaskády a pereje, strmé hory, obrovské skaly, hlboké doliny alebo bujné a husté lesy dodávajú japonskej prírode neoceniteľné čaro a lesk. A preto sa nemožno čudovať, že práve príroda je inšpiráciou pre japonskú literatúru, umenie a národnú kultúru. Legendu o vzniku Japonska opisujú kroniky „Kodžiki“ a „Nihonšoki“, ktoré pochádzajú z rokov 712 a 720. Obe pamiatky predstavujú významné literárne pamiatky, a preto sa v priebehu školských rokov zoznamujú s nimi všetci Japonci. Dôležité sú aj pre cudzincov, ktorí sa chcú zoznámiť s japonskou kultúrou a šintoizmom.

Kronika začína opisom vzniku vesmíru: Keď sa Nebo a Zem začali oddeľovať zavládol chaos. Vtedy sa zrodili prví traja bohovia – Ame no minakanuši /Boh, ktorý je v strede Nebeského sveta/, Takamimusubi a Kammimusubi – a neskôr ešte dvaja ďalší. Všetci žili bez družiek a ich telá boli neviditeľné. Zem bola ešte beztvárna, ale postupne sa oddelila suchá zem o morskej vody, močiare vyschli a vytvorila sa rozsiahla planina. Vtedy sa zrodilo ďalších sedem generácii bohov – najznámejšími sa stali Izanagi a jeho žena Izanami. Nebeský bohovia darovali týmto dvom bohom oštep vykladaný drahými kameňmi a prikázali im dokončiť rodiacu sa Zem, tak aby ju mohli obývať ľudia. Tí poslúchli. Vstúpili na vznášajúci sa nebeský most a začali z neho oštepom miešať morskú vodu. Keď oštep vytiahli, kvapky vody začali stekať a tuhnúť a vytvorili ostrov Onokoro.

Izanagi sa opýtal vtedy svojej ženy: „Aký tvar má tvoje telo?“ a ona mu odpovedala: „Má dobrý tvar, ale niečo mu chýba.“ „Aj moje telo má dobrý tvar, ale niečo má navyše. Mali by sme sa teda spojiť a splodiť potomstvo.“ Izanagi potom vykročili k sebe, keď sa v strede stretli, Izanami povedala: „Si naozaj správny muž,“ a Izanagi odpovedal: „A ty si správna žena.“ Ale potom dodal: „Nie je správne, keď žena hovorí prvá.“ Týmto spôsobom splodili potomkov, ale neprijali ich za svoje deti. Obrátili sa teda na bohov o radu. „Deti sa vám nevydarili preto, lebo prvá prehovorila žena. Vráťte sa späť a skúste to znovu.“ Bohovia poslúchli a splodili osem ostrovov. Potom začali plodiť bohov. Izanami porodila mnoho bohov – boh morí, boh hôr, boh stromov – tridsiaty piaty bol boh ohňa. Pri jeho pôrode sa však Izanami smrteľne popálila a zomrela. Izanagi uťal hlavu svojmu synovi, ktorý zavinil smrť Izanami.

Ale so smrťou svojej milovanej sa stále nemohol zmieriť a vydal sa preto za ňou do podsvetia. Keď bohyňa vyšla z brány záhrobného paláca, Izanagi jej povedal: „Naša práca ešte nie je dokončená. Potrebujem tvoju pomoc. Musíš sa vrátiť.“ „Pokúsim sa poprosiť záhrobných bohov, či by ma nepustili späť na zem. Počkaj tu zatiaľ, ale v žiadnom prípade sa nepokús uzrieť moje telo.“ Izanagi nakoniec neodolal a vstúpil do paláca. Tam zbadal mŕtve telo Izanami, v ktorom už bolo kopu červov. Ten pohľad ho smrteľne vydesil a utekal späť na zem. Izanami ho na hranici ríši dobehla a povedala: „Každý deň pripravím o život tisíc ľudí z tvojej zeme a zoberiem si ich ku sebe.“ Izanagi odpovedal: „Ak naozaj urobíš niečo tak strašné, ja sa postarám o to, aby sa každý deň narodilo tisícpäťsto detí.“ A tak sa naozaj stalo. Keďže po návrate bolo jeho telo nečisté, vykonal v rieke očistný obrad. Zrodilo sa pritom ďalších dvadsaťšesť bohov.

Troch z nich uznal za svoje vznešené deti – Amaterasu /Zrodená z lavého oka/, Cukujomi /zrodený z pravého oka/ a Susanoo /zrodený pri umývaní nosa/. Amaterasu dal Izanagi náhrdelník a povedal: „Budeš bohyňou slnka a staneš sa vládkyňou Vysokej nebeskej pláne.“ „Cukujomi ty sa staneš vládcom záhrobnej ríše, Susanoo ty panuj nad moriami.“ Susanoo sa poškriepil s Amaterasu, ktorá sa rozhnevala a skryla sa v jaskyni, odkadiaľ nechcela vyjsť von. Celý svet sa ponoril do hlbokej tmy. Pomocou zrkadla sa ju však nakoniec podarilo vylákať z úkrytu a vrátiť tak späť svetlo. Boh Susanoo bol za trest poslaný do vyhnanstva do Zeme množstva ostrovov. Bolo to pusté neobývané miesto, ale nakoniec tam objavil starca z jeho ženou, ktorým každoročne drak zabije jednu dcéru. Zostala už len posledná. Susanoo draka porazil a získala tak dlhý, ostrý meč, ktorý bol zastoknutý v jeho chrbte. Tento bájny meč daroval svojej sestre Amaterasu. Je uchovaný v svätyni Acuta v Nagoji. Nakoniec si zobral zachránenú dievčinu za ženu. V kronike sa potom opisujú osudy Susanoových synov, vnukov a pravnukov.

Vnuk Amaterasu - Nigini sa mal stať vládcom nad Zemou množstva ostrovov. Babička mu teda darovala zrkadlo, meč a šnúru s korálkami. Keď zostúpil do Veľkej Zeme oženil sa s Sakujabime, pôvabnou dcérou Ójamacumiho. Ten však chcel, aby si zobral aj jeho druhú dcéru, ktorá bola veľmi nepekná. Nigini však odmietol a jeho svokor mu teda povedal: „ Pretože si si vzal len krajšiu a mladšiu dcéru bude tvoj život krehký ako kvet sakury.“ Preto jeho potomkovia prestali byť nesmrteľnými. Jeho vnuci a synovia ovládli veľkú časť ostrova Kjúšu. Jeho pravnuk Džimmu sa rozhodol opustiť palác a usídlil sa v strede hlavného ostrova Honšú, kde založil japonské cisárstvo. Podpisom založenia japonského cisárstva končí kronika Kodžiki, ktorá opisuje výhradne mýty a báje. Dejiny kultúryKultúra DžómonV mladšej dobe kamennej, hneď potom ako sa Japonsko oddelilo od ázijského kontinentu začali obyvatelia japonského súostrovia vyrábať hlinené nádoby. Táto keramika potom dala svojím tvarom a dekoráciou názov nasledujúcemu obdobiu „Džómon“. Slovo džó znamená špagát, mon znamená vzor.

Džómon je teda kultúra keramiky špagátového vzoru. Keď skončila doba ľadová, vznikli skvelé prírodné podmienky k rybolovu a k životu všeobecne. Spoločnosť kultúry Džómon, ktorá trvala do roku 300 pnl mala charakteristické rysy, ktorými sa odlišovala od spoločností v iných častiach sveta. Nepoznala poľnohospodárstvo a chov dobytka, pretože to bola spoločnosť lovcov, rybárov a zberačov, ktorí žili najprv v jaskyniach a neskôr v malých osadách. V strednej časti obdobia /3500 – 2500 pnl/ došlo k vzrastu počtu obyvateľov. Vznikli nové väčšie sídliská, ktoré mali uprostred voľné priestranstvá, domy mali obdĺžnikový alebo kruhová pôdorys, v strede obydlia bolo ohnisko. Živili sa rybami, rôznymi rastlinami, suchozemskými i morskými cicavcami, vtákmi, plazmi, orechmi či ovocím. Pre kultúrnu históriu Japonska má veľký význam zrod keramiky. Keramika bola modelovaná ručne, bez hrnčiarskeho kruhu a zdobené špagátovým vzorom vytváraným z rastlinných stoniek a vlákien. Táto keramika sa považuje za najhodnotnejší artefakt kultúry Džómon, vyvoláva obdiv k neolitickému človeku.

Nádoby mali pravdepodobne hlbší magický význam. Medzi nálezy z tejto doby patria aj figúrky dogú, ktoré sa nachádzajú po celom Japonsku. Archeológovia ich považovali za hračky, talizmany, zobrazenia bohov. Z tohto obdobia bolo nájdených aj mnoho pozostatkov ľudí, zosnulý sa ukladal do keramických nádob. Tento spôsob sa dodnes používa bežne na súostroví Rjúkjú. Kultúra JajoiDoba Jajoi trvala približne 600 rokov až do konca 3. storočia nl. S jej príchodom vstúpilo Japonsko do doby železnej. Japonské ostrovy sa zoznámili s poľnohospodárstvom, najmä s pestovaním ryže. Prvé vodné ryžoviská sa zakladali v bažinatých nížinách, kde bol dostatok vody a nebolo treba úpravy terénu. Od polovice doby Jajoi sa obyvateľstvo rozšírilo aj do vyšších polôh , kde bolo treba kolektívnu spoluprácu. Preto sa dôležitou jednotkou stala rodina. Vnútri rodiny vznikla hierarchia. Ľudia sa živili, tým čo vypestovali, kalendár a obrady boli prispôsobené poľnohospodárskemu cyklu. V tomto období sa dostali do Japonska kovové predmety.