Japonsko

Už len názov Japonska – Nippon - krajina zachádzajúceho slnka - v nás umocňuje pocit exotiky. A naozaj. Japonsko je malebná krajina bohatá na prírodné krásy. Pobrežie s morskými zálivmi, ostrovčeky husto porastené najrôznejšou zeleňou, ktorá krásne kontrastuje s hladinou mora, prudké rieky vytvárajúce kaskády a pereje, strmé hory, obrovské skaly, hlboké doliny alebo bujné a husté lesy dodávajú japonskej prírode neoceniteľné čaro a lesk. A preto sa nemožno čudovať, že práve príroda je inšpiráciou pre japonskú literatúru, umenie a národnú kultúru. Legendu o vzniku Japonska opisujú kroniky „Kodžiki“ a „Nihonšoki“, ktoré pochádzajú z rokov 712 a 720. Obe pamiatky predstavujú významné literárne pamiatky, a preto sa v priebehu školských rokov zoznamujú s nimi všetci Japonci. Dôležité sú aj pre cudzincov, ktorí sa chcú zoznámiť s japonskou kultúrou a šintoizmom.

Kronika začína opisom vzniku vesmíru: Keď sa Nebo a Zem začali oddeľovať zavládol chaos. Vtedy sa zrodili prví traja bohovia – Ame no minakanuši /Boh, ktorý je v strede Nebeského sveta/, Takamimusubi a Kammimusubi – a neskôr ešte dvaja ďalší. Všetci žili bez družiek a ich telá boli neviditeľné. Zem bola ešte beztvárna, ale postupne sa oddelila suchá zem o morskej vody, močiare vyschli a vytvorila sa rozsiahla planina. Vtedy sa zrodilo ďalších sedem generácii bohov – najznámejšími sa stali Izanagi a jeho žena Izanami. Nebeský bohovia darovali týmto dvom bohom oštep vykladaný drahými kameňmi a prikázali im dokončiť rodiacu sa Zem, tak aby ju mohli obývať ľudia. Tí poslúchli. Vstúpili na vznášajúci sa nebeský most a začali z neho oštepom miešať morskú vodu. Keď oštep vytiahli, kvapky vody začali stekať a tuhnúť a vytvorili ostrov Onokoro.

Izanagi sa opýtal vtedy svojej ženy: „Aký tvar má tvoje telo?“ a ona mu odpovedala: „Má dobrý tvar, ale niečo mu chýba.“ „Aj moje telo má dobrý tvar, ale niečo má navyše. Mali by sme sa teda spojiť a splodiť potomstvo.“ Izanagi potom vykročili k sebe, keď sa v strede stretli, Izanami povedala: „Si naozaj správny muž,“ a Izanagi odpovedal: „A ty si správna žena.“ Ale potom dodal: „Nie je správne, keď žena hovorí prvá.“ Týmto spôsobom splodili potomkov, ale neprijali ich za svoje deti. Obrátili sa teda na bohov o radu. „Deti sa vám nevydarili preto, lebo prvá prehovorila žena. Vráťte sa späť a skúste to znovu.“ Bohovia poslúchli a splodili osem ostrovov. Potom začali plodiť bohov. Izanami porodila mnoho bohov – boh morí, boh hôr, boh stromov – tridsiaty piaty bol boh ohňa. Pri jeho pôrode sa však Izanami smrteľne popálila a zomrela. Izanagi uťal hlavu svojmu synovi, ktorý zavinil smrť Izanami.

Ale so smrťou svojej milovanej sa stále nemohol zmieriť a vydal sa preto za ňou do podsvetia. Keď bohyňa vyšla z brány záhrobného paláca, Izanagi jej povedal: „Naša práca ešte nie je dokončená. Potrebujem tvoju pomoc. Musíš sa vrátiť.“ „Pokúsim sa poprosiť záhrobných bohov, či by ma nepustili späť na zem. Počkaj tu zatiaľ, ale v žiadnom prípade sa nepokús uzrieť moje telo.“ Izanagi nakoniec neodolal a vstúpil do paláca. Tam zbadal mŕtve telo Izanami, v ktorom už bolo kopu červov. Ten pohľad ho smrteľne vydesil a utekal späť na zem. Izanami ho na hranici ríši dobehla a povedala: „Každý deň pripravím o život tisíc ľudí z tvojej zeme a zoberiem si ich ku sebe.“ Izanagi odpovedal: „Ak naozaj urobíš niečo tak strašné, ja sa postarám o to, aby sa každý deň narodilo tisícpäťsto detí.“ A tak sa naozaj stalo. Keďže po návrate bolo jeho telo nečisté, vykonal v rieke očistný obrad. Zrodilo sa pritom ďalších dvadsaťšesť bohov.

Troch z nich uznal za svoje vznešené deti – Amaterasu /Zrodená z lavého oka/, Cukujomi /zrodený z pravého oka/ a Susanoo /zrodený pri umývaní nosa/. Amaterasu dal Izanagi náhrdelník a povedal: „Budeš bohyňou slnka a staneš sa vládkyňou Vysokej nebeskej pláne.“ „Cukujomi ty sa staneš vládcom záhrobnej ríše, Susanoo ty panuj nad moriami.“ Susanoo sa poškriepil s Amaterasu, ktorá sa rozhnevala a skryla sa v jaskyni, odkadiaľ nechcela vyjsť von. Celý svet sa ponoril do hlbokej tmy. Pomocou zrkadla sa ju však nakoniec podarilo vylákať z úkrytu a vrátiť tak späť svetlo. Boh Susanoo bol za trest poslaný do vyhnanstva do Zeme množstva ostrovov. Bolo to pusté neobývané miesto, ale nakoniec tam objavil starca z jeho ženou, ktorým každoročne drak zabije jednu dcéru. Zostala už len posledná. Susanoo draka porazil a získala tak dlhý, ostrý meč, ktorý bol zastoknutý v jeho chrbte. Tento bájny meč daroval svojej sestre Amaterasu. Je uchovaný v svätyni Acuta v Nagoji. Nakoniec si zobral zachránenú dievčinu za ženu. V kronike sa potom opisujú osudy Susanoových synov, vnukov a pravnukov.

Vnuk Amaterasu - Nigini sa mal stať vládcom nad Zemou množstva ostrovov. Babička mu teda darovala zrkadlo, meč a šnúru s korálkami. Keď zostúpil do Veľkej Zeme oženil sa s Sakujabime, pôvabnou dcérou Ójamacumiho. Ten však chcel, aby si zobral aj jeho druhú dcéru, ktorá bola veľmi nepekná. Nigini však odmietol a jeho svokor mu teda povedal: „ Pretože si si vzal len krajšiu a mladšiu dcéru bude tvoj život krehký ako kvet sakury.“ Preto jeho potomkovia prestali byť nesmrteľnými. Jeho vnuci a synovia ovládli veľkú časť ostrova Kjúšu. Jeho pravnuk Džimmu sa rozhodol opustiť palác a usídlil sa v strede hlavného ostrova Honšú, kde založil japonské cisárstvo. Podpisom založenia japonského cisárstva končí kronika Kodžiki, ktorá opisuje výhradne mýty a báje. Dejiny kultúryKultúra DžómonV mladšej dobe kamennej, hneď potom ako sa Japonsko oddelilo od ázijského kontinentu začali obyvatelia japonského súostrovia vyrábať hlinené nádoby. Táto keramika potom dala svojím tvarom a dekoráciou názov nasledujúcemu obdobiu „Džómon“. Slovo džó znamená špagát, mon znamená vzor.

Džómon je teda kultúra keramiky špagátového vzoru. Keď skončila doba ľadová, vznikli skvelé prírodné podmienky k rybolovu a k životu všeobecne. Spoločnosť kultúry Džómon, ktorá trvala do roku 300 pnl mala charakteristické rysy, ktorými sa odlišovala od spoločností v iných častiach sveta. Nepoznala poľnohospodárstvo a chov dobytka, pretože to bola spoločnosť lovcov, rybárov a zberačov, ktorí žili najprv v jaskyniach a neskôr v malých osadách. V strednej časti obdobia /3500 – 2500 pnl/ došlo k vzrastu počtu obyvateľov. Vznikli nové väčšie sídliská, ktoré mali uprostred voľné priestranstvá, domy mali obdĺžnikový alebo kruhová pôdorys, v strede obydlia bolo ohnisko. Živili sa rybami, rôznymi rastlinami, suchozemskými i morskými cicavcami, vtákmi, plazmi, orechmi či ovocím. Pre kultúrnu históriu Japonska má veľký význam zrod keramiky. Keramika bola modelovaná ručne, bez hrnčiarskeho kruhu a zdobené špagátovým vzorom vytváraným z rastlinných stoniek a vlákien. Táto keramika sa považuje za najhodnotnejší artefakt kultúry Džómon, vyvoláva obdiv k neolitickému človeku.

Nádoby mali pravdepodobne hlbší magický význam. Medzi nálezy z tejto doby patria aj figúrky dogú, ktoré sa nachádzajú po celom Japonsku. Archeológovia ich považovali za hračky, talizmany, zobrazenia bohov. Z tohto obdobia bolo nájdených aj mnoho pozostatkov ľudí, zosnulý sa ukladal do keramických nádob. Tento spôsob sa dodnes používa bežne na súostroví Rjúkjú. Kultúra JajoiDoba Jajoi trvala približne 600 rokov až do konca 3. storočia nl. S jej príchodom vstúpilo Japonsko do doby železnej. Japonské ostrovy sa zoznámili s poľnohospodárstvom, najmä s pestovaním ryže. Prvé vodné ryžoviská sa zakladali v bažinatých nížinách, kde bol dostatok vody a nebolo treba úpravy terénu. Od polovice doby Jajoi sa obyvateľstvo rozšírilo aj do vyšších polôh , kde bolo treba kolektívnu spoluprácu. Preto sa dôležitou jednotkou stala rodina. Vnútri rodiny vznikla hierarchia. Ľudia sa živili, tým čo vypestovali, kalendár a obrady boli prispôsobené poľnohospodárskemu cyklu. V tomto období sa dostali do Japonska kovové predmety.
Zo železa sa vyrábali zbrane a predmety dennej potreby, z bronzu hlavne ozdoby - najmä meče a predmety zvoncovitého tvaru = dótaku. Sú zdobené abstraktnými vzormi alebo loveckými výjavmi, postavami ľudí, zvierat, či spodobnením obydlí a člnov. Keramika tejto kultúry bola odlišná od kultúry Džómon. Bola zdobená geometrickými vzormi, podobajú sa ornamentom na dótaku. Medzi keramické výrobky patrila aj pohrebná keramika – veľké nádoby s širokými hrdlami, ktoré slúžili ako truhly. Objavuje sa tu aj tkanie látok z ľanu a papierovej moruše a ľudia sa zdobili náramkami a náhrdelníkmi. Mohylová kultúraV tomto období sa pravdepodobne vytvoril jednotný štát a sformoval sa národ. Mohyly kofun sú rôznych tvarov a rozmerov. Prvé náhrobné mohyly mali kruhový pôdorys a využívali prírodných pahorkov a vyvýšenín. Do pohrebných hrobiek sa ukladali drevené rakvy, potom zakryté balvanmi a zeminou. Hlavné obdobie kultúry mohýl nastáva v 4. storočí. Začali sa budovať mohyly s charakteristickým pôdorysom v tvare kľúčovej dierky. Dĺžka je rôzna od 100 do 475 metrov. Mohyly boli obohnané vodným príkopom. Najväčšou známou mohylou je hrobka cisára Nintokua. Výzdoba hrobiek je tvorená geometrickými vzormi, vzormi morských vĺn, mečov, štítov a paprade. Používané sú farby minerálneho pôvodu – červená, žltá, čierna a modrá. K nálezom v mohylách patria hlinené sošky, nádoby, zbrane, šperky, doplnky z dreva, kovov a keramiky. Keramika sa už vyrába na hrnčiarskom kruhu a vypaľuje.

Vyrábali sa sošky haniwa, ktoré majú pravidelný tvar postáv, člnov, tvárí, domov alebo zvierat – najmä koní, byvolov a opíc. Po tomto období nasledujú ďalšie obdobia Japonska: Nara, Heian, Kamakura, Muromači, Azuči-Momojama, Edo a moderné obdobie. NáboženstvoV Japonsku je veľký počet náboženských skupín a množstvo veriacich, ktorí počas sviatkov navštevujú chrámy a svätyne. Prelínajú sa tu viaceré náboženské tradície. V najstaršom predhistorickom období existoval na území japonských ostrovov kult kameňa, kulty rôznych zvierat, kulty plodnosti a uctievanie slnka. V ranom období rodového zriadenia začali vznikať mýty a objavovať sa bohovia. Pôvodné náboženstvo Japoncov dostalo pomenovanie až v 6. storočí, nazýva sa šintó.ŠintoizmusŠintó nie je japonský výraz. Je odvodený od čínskeho šen /bohovia/ a tao /cesta/, čiže cesta bohov. Popredný Boh – kami je bohyňa slnka Amaterasu. Šintoizmus nie je učenie, ale len mytológia a zvyky. Mytológia šintoizmu bola spisovaná v dvoch zbierkach – Kodžiki a Nihonšoki. V r. 1882 vznikol sektársky šintoizmus, pre ktorý je charakteristické ovládanie duchov, veštenie, liečiteľstvo a mágia.

Má 13 vetiev, ktoré sa delia na 5 skupín: Pravý šintoizmus – lojálnosť k trónu a úcta k predkomKonfuciánské sekty – kombinácia šintoizmu a konfucionizmuHorské sekty – bohovia sídlia na posvätných horáchOčistné sekty – fyzická a rituálna čistotaSekty liečiteľov vierou – viera v jedného boha, univerzálna láska všetkých ľudí, liečenie očistnými obradmiŠintoistické svätyne patria k najstarším architektonickým pamiatkam v Japonsku. V polovici 6. storočia sa dostal do Japonska budhizmus. BudhizmusMahajánsky budhizmus sa dostal do Japonska cez Kóreu. Na viac ako 1000 rokov sa stal štátnym náboženstvom Japonska. Pre budhizmus je charakteristická tolerancia, znovuzrodenie, kláštorný život, meditácie, pokoj. Traduje sa, že zakladateľom budhizmu bol Gautama Budha. KonfucionizmusNeuznáva boha. Ide o spôsob života a spoločenský kódex. Kongucionisti môžu zároveň vyznávať iné náboženstvo. V súčasnosti sú v Japonsku najviac rozšírené náboženstvá šintoizmus, budhizmus a konfucionizmus. PísmoV priebehu 4. a 5. storočia sa začali Japonci oboznamovať s čínštinou a komplikovaným znakovým písmom. Toto písmo začali postupne preberať a prispôsobovať ho vlastným jazykovým podmienkam.

Japonské písmo je najzložitejšie a najťažšie na svete. Prvé zachované pamiatky z japonskej literatúry pochádzajú z narského obdobia. Sú to Kodžiki /Kronika dávnych príbehov/, Nihonšoki /Japonská kronika/ a Man jóšú /Zbierka desaťtisíc listov/,ktorá obsahuje 4 500 básní, zachytáva formovanie japonskej národnej poézie a pokladá sa za jeden z klenotov svetovej literatúry. V období Heian vznikol aj román Príbeh o princovi Gendži, ktorý podáva verný obraz života dvorskej spoločnosti a patrí k najväčším dielam svetovej literatúry. Symboly JaponskaJaponsko sa spája s niekoľkými symbolmi: samuraji, gejše /vynikali v umení, speve, tanci a poézii/, chryzantéma /symbol japonského cisárstva, moderného Japonska/, hora Fudži /symbol moderného Japonska/, moderná technika, výrobky na vysokej technickej úrovni, sakura, žeriavy /symbolizujú dlhý život, šťastie a zdravie/Sakura: Kvetmi sakury sa nenadchýnajú len básnici, ale aj obyčajní ľudia.

S kvetmi sakury súvisí odpradávna tradovaný zvyk hanami, ktorý vyjadruje vzťah Japoncov k prírode. Je to sviatok, počas ktorého sa priatelia a známi vyberú so zásobami jedla a s ryžovým vínom do prírody a usadia sa pod korunami sakúr. Sakura je národný strom Japoncov.Tradície, zvyky, obyčajeTradície sú najsilnejšie zakorenené v japonských rodinách a vyplývajú z tradičného spôsobu a podmienok v akých Japonci žijú. Moderné rodinné domy sú vybavené klimatizáciou a rôznymi elektrickými spotrebičmi, ale ich exteriér a interiér vychádza z tradičných architektonických princípov. Byt je vyložený slamenými rohožami – tatami, po ktorých sa chodí boso. Miestnosti sú oddelené papierovými stenami fusuma. Nábytok tvorí len niekoľko poličiek a stolíkov. Nízky stolík v zime nahrádza kotacu – nízky vyhrievaný elektrický stolík s hrubou prikrývkou, pod ktorú sa zasúvajú nohy. Namiesto záclon sa používajú drevené rámy /šódží/, na ktorých je nalepený papier, prepúšťajúci slnko. Posteľ nahradzuje futon – lôžko, ktoré sa skladá zo spodného a vrchného paplónu a malej, tvrdej podušky.

V najväčšej miestnosti je výklenok tokonoma, určený na vešanie zvitkových obrazov a ikebany. Turisti, ktorý sa chcú bližšie oboznámiť so životom v japonských rodinách, môžu využiť tzv. program domácich návštev. Návšteva je bezplatná, ale k dobrým zvykom patrí priniesť malý darček. Normálna japonská rodina je troj- alebo štvorčlenná. Rodinné vzťahy sú pre našinca niekedy dosť neobvyklé. Výsadné postavenie má muž a v rodine je typický akýsi kult detí. Pre vysvetlenie uvediem jeden príklad: Keď príde do plno obsadeného vlaku rodina s deťmi a uvoľní s jedno miesto, najskôr sa posadia deti. Potom si hľadá miesto muž. Postavenie ženy je nezávideniahodné. Zamestnané bývajú len zriedka – buď mladé a slobodné alebo až staršie, keď už deti odrastú. Ich úlohou je teda starať sa o domácnosť. Podobné je to aj u nás. Rozdiel je však v tom, že v Japonsku sa na ženy pozerá ako na menejcenného tvora, nie je vhodné, aby bola v mužovej spoločnosti. Už od jaslí až po univerzity sú chlapci a dievčatá oddelení. Žena nejde so svojím mužom do reštaurácie, keď príde návšteva, žena príde návštevníkov len privítať. Neexistuje, aby si prisadla a zapojila sa do rozhovoru. V Japonsku sa to berie ako samozrejmosť, nikomu to nepripadá čudné.

Do podnikov alebo reštaurácií chodí zásadne len mužská spoločnosť, ku ktorej sa automaticky prideľujú platené spoločníčky, ktoré majú za úlohu hostí zabávať a starať sa o konzumáciu nápojov a jedla. Japonská výchova detí je od našej veľmi rozdielna. O deti sa nikto nestará, kým nezačnú chodiť do školy. Starostlivosť rodičov o svoje deti je do tohto obdobia zabezpečiť ich hmotne. Príkazy, zákazy, alebo režim dňa – od toho sú japonské deti ušetrené. Jedia a spia ako chcú, ničia a rozbíjajú, čo im príde pod ruku, ale nikto ich nenapomína ani nebije. Bitie detí je v Japonsku najhorším previnením. Človeku je záhadné, ako z takto vychovaných detí vyrastajú tí disciplinovaní dospelí Japonci, pre ktorých je príkaz a autorita nadriadeného všetko. V priebehu roka Japonci slávia 12 národných sviatkov, ktoré sú dňami pracovného voľna /11.2. 660 pnl – založenie japonskej ríše cisárom Džimmu; 21. 3. – deň jarnej rovnodennosti, prejav úcty k prírode/. Okrem oficiálnych sviatkov sú populárne festivaly ľudového spôsobu pôvodom nazývané macuri.

K najväčším patrí bon macuri – budhistický sviatok zosnulých /lampiónov/, koná sa v dňoch 13. – 15. júla/ Tradičná hudbaPodľa japonskej mytológie pochádza hudba od bohov. V najstaršom období bola hudba súčasťou kultových obradov šintó. Tanec so sprievodom rituálnej hudby /kagura/ pretrval až do súčasnosti. Symbolizuje zaháňanie zlých duchov. V období Heian /9 – 12. storočie/ sa pod vplyvom Číny rozšíril hudobný žáner v pomalom tempe, vyvolávajúci dojem vznešenosti a uvoľnenia. Inštrumentár sa skladá z dychových, strunových a bicích nástrojov. Dychové nástroje sú z bambusu a sú to hičiriki /píšťala/, rjúteki /priečna flauta/, komabue /kórejská flauta/, šó /ústny organ so siedmymi píšťalami/. Strunové nástroje sú koto /13-strunová citara/ a biwa /lutna hruškovitého tvaru/. V 12. – 14. storočí sa začala vláda šogúna a samurajov; inšpiračným zdrojom hudby sa stali krvavé boje medzi rodmi Taira a Minamoto. Obdobie Edo /17. – 19. storočie/ je z hľadiska hudobnej kultúry nových žánrov veľmi bohaté. Najtypickejší hudobný nástroj tohto obdobia je nástroj gitarového typu šamisen /obľúbili si ho najmä gejše/ a flauta šukuhači. Hra na šukuhači bola výsadou žobravých mníchov. V súčasnosti je najtypickejším nástrojom šukuhači pre mužov a koto pre ženy.

Za pozornosť stoja todaiko – obrovské bubny dosahujúce priemeru až okolo dvoch metrov. Gagaku – ušľachtilá hudba je najznámejším pojmom v tradičnej japonskej hudbe /9. storočie/, je tiež súčasťou obradných tancov bugaku, ktoré sú známe svojimi maskami. DivadloK najstarším prejavom japonského divadla patrili obradné tance a výstupy, kagura, súvisiace so šintoizmom. S budhizmom súviseli pantomimické tance bugaku, najmä estetika divadla nó. Veľkej popularite sa teší kabuki /japonské meštianske divadlo/. V nó, kjógen a kabuku hrajú iba muži. V 20. storočí bolo japonské divadlo silno ovplyvnené európskou a americkou divadelnou kultúrou /Shakespeare/. Gigaku je najstarší známy typ japonského divadla /Tanečníci majú na sebe masky/. Bugaku nastúpilo po Gigaku a vďaka veľkej podpore vládnucej šľachty získalo rituálny charakter. Sangaku bolo typom akrobatickej zábavy obľúbenej v 8. storočí. /povrazolezectvo, ohýbanie mečov.../Kabuki je japonské meštianske divadlo /17. – 19. storočie/, ktoré je dodnes živé. Je to veľká výpravná scéna plná vzrušení, kostýmov a emocionálnych zážitkov. Všetky role hrajú muži. Kjógen – divadelné frašky, ktoré vznikli, aby na rozdiel od klasického vážneho divadla, pobavili ľudí. Bunraku, džóruri.

Pod týmto názvom sa skrýva tradičné japonské bábkové divadlo. Bábkoherci majú oblečené tmavé kimono a cez hlavu majú kuklu, aby nerušili jednotlivé pohyby bábky. Do 20. storočia preži iba jeden súbor Bunrakuza, ktorý vystupuje na stálej scéne v Osake. Umenie a architektúraJeden z prvých budhistických kláštorov – chrámový komplex Horjúdži je postavený neďaleko Nary. V chrámovom komplexe sa nachádzajú pamiatky nesmiernej hodnoty. Napríklad Šakjamuniho triáda z pozláteného bronzu – najstaršia budhistická socha v Japonsku. Mimoriadnu pozornosť pútajú pamiatky narského obdobia. K najznámejším pamiatkam patria budhistické kláštory Jakušidži, Tódaidži, Kógukudži... a šintoistická svätyňa Kasuga džindža. Dominantami budhistických chrámov boli pagody /voľakedy najvyššie stavby v Japonsku, pričom sa nezrútila ani jedna/. Najväčšia pagoda v Nare a druhá najväčšia v Japonsku stojí v Kófukudži. V období Heian naberala kultúra a umenie čoraz národnejšie črty. Začína sa rozvíjať japonský štýl zvitkových obrazov emakimono, vlastný štýl kaligrafie, japonský architektonický štýl šinde zukuri a architektúra záhrad. Medzi najzaujímavejšie pamiatky kamakurského obdobia patrí bronzová socha Budhu Amidu.

V obodbí Muromači zohrávali významnú úlohu budhistické kláštory sekty Zen. Stali sa strediskami šírenia novej kultúry vychádzajúcej z princípov zenového budhizmu. Najkrajšími architektonickými pamiatkami tohto obdobia sú Zlatý a Strieborný pavilón. Šogúni podporovali umenie aranžovania kvetín – ikebana a čajový obrad čanoju, divadlo nó, maliarstvo /čiernobiela tušová maľba suiboku/, záhradnú architektúru. Základné boli dva druhy záhrad. Rozsiahle záhrady s obohatenou prírodnou scenériou, suché, čiže kamenné záhrady karesansui. Hrady a paláce sú najtypickejšími stavbami obdobia Azuči-Momojama. Tušovú maľbu vystriedalo maľovanie na paravány a posuvné steny fusuma v pestrých farbách s používaním zlata. Do ustálenej formy sa vyvinul čajový obrad a stavali sa čajové pavilóny čašicu. V architektúre boli rozvinuté dva rozdielne štýly. Jeden sa svojou bohatosťou prirovnáva k baroku, druhý štýl pokračoval v domácej architektúre šoinzukuri /čo najužšie spojenie architektúry s prírodou/ a stal sa základným princípom modernej japonskej architektúry.JedloJaponská kuchyňa je vynikajúca a veľmi rozmanitá. Pre Japoncov je stravovanie veľmi dôležité. Stravovanie ľudí je tu úplne odlišné od nášho.

Namiesto vidličky si jedlo vychutnávate paličkami, každý chod, každý kúsok vyzerá kúzelne. Japonsku kuchyňa je umenie. Všetko musí byť v prvotriednej kvalite a v tej najlepšej hygiene. V reštauráciách najprv celkom zdarma dostanete zelený čaj, potom vám čašník donesie navlhčený horúci ručník, ktorým si očistíte ruky. A po vynikajúcom jedle už len zaplatiť. Japonsko je známe najmä svojím suši. Suši je väčšinou surová ryba podávaná s ryžou. Často sa podáva zabalené do nori – je to usušená zelená morská riasa. Je to to najzdravšie, čo môžete jesť. Japonské jedlo nie je nikdy úplne uvarené, pretože podľa Japoncov by sa jedlo znehodnotilo. Súčasťou japonskej kuchyne sú morské plody, koreniny, zelenina, mäso, ryby, cestoviny. Je veľmi rozmanitá a je motiváciou pre všetkých labužníkov.Bojové umeniaV Japonsku je množstvo bojových umení. Patri sem: Aikido, Ba-jutsu, Batto-jutsu, Bujinkan-dojo, Jodo, Jo-jutsu, Judo, Ju-jutsu, Jutte-jutsu, Hanbo-jutsu, Hojo-jutsu, Iaido, Karate, Kedno, Ken-jutsu, Kyudo, Naginata-do, Nin-jutsu, Nippon-kempo, So-jutsu, Shoriniji-kempo, Sumo, Shuriken-jutsu, Taido