Beletrizovaný životopis

Všetko sa to začalo jeden teplý septembrový deň pred devätnástymi rokmi, keď do Banskej Bystrice pomaly prichádzala jeseň. Celá naša rodina čakala na narodenie nového člena rodiny. V osudný deň po obede, to už začínalo byť s mojou mamou vážne a cesta do nemocnice bola viac než nutná. Ešte chvíľu som si oddýchol a vo večerných hodinách som sa rozhodol, že som odhodlaný na život, ktorý ma tam vonku čaká a s hrdosťou som sa do neho pustil. Ako čas bežal, detské dupačky mi začínali byť tesné a bol som pripravený na spoznanie nových tvári v materskej škole. Začínal som si viac uvedomovať svet, spoznal som iných ľudí, akí ma dovtedy obkolesovali. Naučil som sa veľa dôležitých vecí od toho že nie je rozumné hrať sa s lesnými mravcami a urobiť im prechodné mravenisko v mojom vrecku až po to, že ako roky pribúdajú život nie je len zábava a spoznávanie okolia, ale je to aj zodpovednosť. Prvý krát som sa s väčšou zodpovednosťou stretol na základnej škole. Tešil som, že pôjdem do školy, spoznám nových ľudí. Nečakal som, že sa zmení režim na aký som bol zvyknutý, že terénny automobil, ktorý sa mi zmestí do vrecka nahradia perá a najnovšie číslo Káčera Donalda nahradia zošity a knihy.

Našťastie na túto zmenu som si privykol rýchlo a zrazu sa mi rozšírili obzory, spoznal som, že tie neznáme znaky, ktorým som nerozumel, sú vlastne písmená, a zistil som, podľa nápisu na susedovej bráne že aj sused si myslí, že jeho pes je taký „príjemný“ ako som párkrát pocítil na vlastnej koži. Prvé štyri roky preleteli ako „vládny špeciál“ a som sa vrhol do druhej polovice základnej školy. Pomocou nových predmetov som spoznal živočíchy, seba samého, ale aj obrovské svetové metropoly, či najvyššie vrchy na zemi. Zaujímala ma a aj doteraz zaujíma história, už vtedy som s veľkým nadšením počúval pani učiteľku, ako nám vysvetľuje dejiny ľudstva, ktoré som si vždy doplňoval poznatkami z televíznych dokumentov alebo literatúry a riadil sa heslom „ten, kto nepozná svoju históriu je odkázaný prežiť ju ešte raz“. V tých rokoch som tiež zistil, že futbalista zo mňa nebude, ale našiel som krásu v inom športe a to v basketbale. Pravidelne som chodil na tréningy a tešil som sa z toho, aj keď mi bolo jasné, že zo mňa druhý Jordan určite nebude. A tak som prestal aktívne hrávať basketbal. Nie preto, že som vedel, že hviezda zo mňa nebude, ale preto, lebo moje štúdium pokračovalo na strednej škole. Počiatočné sklamanie z toho, že ma neprijali na gymnázium v Banskej Bystrici postupne opadlo a po mimoriadne horúcom lete nadišiel môj prvý deň na Strednej priemyselnej škole strojníckej vo Zvolene.

Obával som sa nového prostredia, nových ľudí, ale aj toho, či budem schopný zvládať všetky školské povinnosti. S ľahkosťou som zistil, že technické kreslenie bude stále také ťažké a že to nie je len počiatočný dojem, ale aj to, že strojníctvo vlastne nie je až také zložité, ako sa na prvý pohľad zdá. Stredná škola mi dala mnoho nových kamarátov, ale v tomto období som sa naučil, že ľudia sa nedelia len na kamarátov a tých, ktorých nepoznám, ale rýchlo som pochopil, že nie všetci sú takí ako sa tvária. Spoznal som aj odvrátenú stránku života, klamstvá, zlo, drogy, pochybné praktiky. A tak som zložil ružové okuliare a nasadil si okuliare s dioptriami a teraz pozerám na život okolo mňa pozornejšie a opatrnejšie. Myslím, že je to dobrá skúsenosť do života a aj vďaka tomu som sa sformoval do takej osobnosti akou som teraz. A čo teraz? Som vo štvrtom ročníku strednej školy a pomaly, ale isto, mi končí ďalšia etapa môjho života. Čo ďalej? Rád by som pokračoval v štúdiu na vysokej škole, pravdepodobne mimo môjho rodiska, a tak sa teším na nové zážitky a skúsenosti, ktoré na mňa v živote čakajú, aby som ich naplno prežil