Sloboda. Toto krátke slovo bežne používa mnoho ľudí, môžeme sa s ním stretnúť aj v médiách, v rôznych reklamách a televíznych spotoch. Čo sa však v skutočnosti pod týmto slovom „ukrýva“? Kým som nebola dostatočne a hlavne odborne oboznámená s týmto pojmom, nevedela som ho presne definovať.
Keď sa nás pán profesor opýtal, „Študenti, čo si pod pojmom sloboda predstavujete?“, priznám sa, ostala som trošku zaskočená a prekvapená. Nikdy som sa nad tým hlbšie nezamyslela. Prvá vec, ktorá mi napadla bol ďalší pojem: voľnosť. Slobodný človek má voľnosť vo svojom konaní, vo svojom myslení, čiže laicky povedané, môže si robiť, čo len chce. Má právo o všetkom si myslieť, čo chce, má právo na vlastný názor, ktorý môže povedať, má právo konať tak, ako sa mu páči, vybrať si to, čo sa mu páči.
Neskôr som sa opýtala aj niektorých priateľov, čo si o tom slove myslia, pretože som bola zvedavá, či sa naše názory, resp. predstavy budú aspoň sčasti zhodovať. Uvediem niekoľko zaujímavých názorov:- Čo si sa mi vybaví, ked niekto vysloví slovo sloboda? Voľnosť.... slnko.... príroda.... dobrá nálada.... spontánnosť..... Sloboda však nie je len to, podľa mňa je to predovšetkým možnosť rozhodovať sa ako chceme, bez obmedzení, nariadení, ale s ohľadom na iných ľudí a dôsledky. Sloboda je aj tolerancia, rešpektovanie a spravodlivosť. Tolerovať a rešpektovať je schopný len slobodný človek, zbavený predsudkov a neovplyvnený názormi "obmedzených" ľudí...- voľnosť, pohyb, pocit absolútnej nenútenosti, neprítomnosť donucovania: nemusím robiť to, čo sa mi nechce, z čoho však nevyplýva, že smiem robiť to, čo sa mi chce.- sloboda je veľmi široký pojem. Môžeme ju chápať ako slobodu jednotlivca, slobodu v spoločnosti, sloboda voľného pohybu a pod. Napr. pre človeka, ktorý je vo väzení je to často krát niečo vysnívané, niečo po čom stále túži.
Pre niekoho môže znamenať voľnosť, robenie toho, čo sa komu páči, čo je komu príjemné alebo aj ničnerobenie. Môžeme ju však chápať aj ako nezávislosť.Sloboda však nie je len svojvoľné konanie človeka bez toho, aby nemyslel na následky. Nesmieme zabudnúť na zodpovednosť. Sme zodpovedný za svoje konanie. Etická funkcia slobody spočíva v tom, že nerobím to, čo sa dá, ale to, čo sa „má“.
Skúste si predstaviť, aký by bol svet, a aké by boli medziľudské vzťahy, keby sa každý človek správal egoisticky, keby nebral ohľad na ostatných ľudí okolo seba, a keby neniesol žiadnu zodpovednosť za svoje činy? To, že som slobodná neznamená, že pre realizáciu svojej vôle mám právo „škodiť “ ľuďom vo svojom okolí, v prostredí, v ktorom sa pohybujem. Ak by si napríklad každý človek chcel zobrať nejakú časť z majetku druhého len na základe toho, že sa tak rozhodne, bolo by to preňho spočiatku veľmi príjemné, no vzápätí by si jeho vlastný majetok rozobrali možno stovky ďalších ľudí, ktorí by rozmýšľali podobne a nič by im nebránilo tak aj urobiť. Preto sa každý z nás musí zriecť kúska svojej slobody a nechať si spoločenskou dohodou určiť hranicu, po ktorú smie v uplatňovaní svojej slobody zájsť.
Človek nezodpovedá iba za svoju individualitu, ale je zodpovedný za všetkých ľudí. Zodpovednosť je tak oveľa širšia akoby sa mohlo zdať.Nutnou podmienkou slobody je poznanie. Poznanie nám ukazuje, aké mám možnosti. Sloboda sa vždy týka konkrétnych možností. Každý má takú slobodu, do akej miery sa vie sebarealizovať. Uskutočňovaním sebarealizácie potvrdzujeme svoju slobodu. Sloboda je dôkazom našej ľudskosti. Sloboda je možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro, či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska. Následkom toho sa názory na to, čo je dobré u ľudí často rozchádzajú.
Je preto dôležité hľadať dobro objektívne. Realita je trochu iná a ľudia sa dostávajú do konfliktov, keď každý chce presadiť svoju pravdu, a to čo je pre toho ktorého človeka individuálne najvýhodnejšie. Aby ľudia mohli žiť jeden vedľa druhého, musia dospieť do štádia, keď všetci poznajú objektívnu pravdu a nepresadzujú pravdu subjektívnu. Toto je však ťažko uskutočniteľné, pretože človek nikdy nemôže poznať absolútnu objektívnu pravdu, keďže samotný proces jej poznávania je subjektívny. Navyše je tu aj „smutný“ fakt, že nie každý človek túži nájsť objektívnu pravdu a veľmi často sa uspokojí s vlastnou, čiže subjektívnou, pravdou.
Preto nie som presvedčená, že dosiahnutie úplnej slobody, bez akýchkoľvek obmedzení a spoločnej dohody bude niekedy možné. To však ale neznamená, že sloboda neexistuje. Stačí dodržať pravidlá, ktoré nás až tak veľmi neobmedzujú, ale sú človekom prijateľné a pomáhajú každému človeku dosiahnuť svoju osobnú slobodu.
