Prišiel čas aby vládu nad Bratislavou prevzala Snehová kráľovná. So svojím kočom pristála v Sade Janka Kráľa a prevzala vládu nad našim mestom. Rozprestrela svoje ruky a zoslala na zem vločky, nech tancujú krajinou. Kráľovná bola očarujúca, so svojím kočom sa vznášala po oblohe a pozerala na našu krásnu Bratislavu. Ľudia mali inú úlohu ako ona. Mali vyzdobiť a osvetliť Prezidentský palác, hrad a celé naše mesto aby bolo na Štedrý deň našou pýchou. Ľudia nezabudli ani na Slovenské narodné divadlo, ktoré krásne osvetlili. Na divadlo zoslala kráľovná svojich sluhov-cencúle, aby na ne mohli detičky hrať a aby začuli tú krásnu cinkavú melódiu. Na každom okne boli maľby od mrazu. Maľby sa trblietali a leskli ako kryštáľ. Kráľovná nezabudla ani na strechy domov, mosty a lode, ktoré obliekla do bielych kostímov. Sedela vo svojom koči, celá pyšna akú má moc a pozorovala ako poletujú vločky a Dóm sv. Martina sa oblieka do biela. Hrad sa pýšil svojím postavením, akoby bol kráľom a zosielal na svojich poddaných bielu páperovú, snehovú perinu. Perina zasiahlaaj jeho. Päť mostov spájali dve kráľovstvá pod nadvládou Snehovej Kráľovnej. Vločky tancovali krajinou, ktorá bola zasypaná bielou perinou. Keď Snehová kráľovná odišla, tak deti dúfali, že príde aj o rok. Kráľovná určite príde, nebojte sa...