Jedného pekného, slnečného dňa som stretla moju staromódnu, otravnú susedku na ulici. Držala tašky mäsa a neustále sa vypytovala, či sú moji rodičia doma. A to už zazvonil zvonček. Voľky-nevoľky otvorila som dvere a už sa nahrnula dnu ako sto záprahov koní. A to bol začiatok návštevy nízkej, nemotornej a guľatej panej, ktorá vyzerala ako malý hroch.
Po hodine rozprávania, keď si dala dolu svoj obľúbený klobúk, ktorý jej pristál ako psovi piata noha, všimla som si že má zakrpatené uši. Nos indického typu mala mierene ohrnutý. Zrazu som zacítila čudný zápach. Vedela som odkiaľ prichádza. Tá otrasná pani smrdela ako celá rómska osada pokope. Neviem či to bolo iba zdanie, ale jej mäsité ústa pripomínali úsečku, ktorá sa nepodarila žiakovi tretej triedy.
Keď mi rozprávala o svojej záhrade vycerila na mňa prvýkrát svoje žlté zuby, pripomínajúce hviezdy. Žlté a ďaleko od seba. Na vlasoch mala nasnežené lupiny a spolu s jej dychom päťtisícročnej múmie ma položila na lopatky. Povedala by som, že sa umýva raz za uhorský rok. Keď sa naštve vyzerá to ako porada v parlamente, vrieska a rozhadzuje rukami na všetky strany.
Vôbec nepatrila k tým na pohľad milým, usmievavým dámam. Ona skôr pripomínala armádu, ktorá práve prehrala súboj.
Ale inak je to riadne zhovorčivá osôbka. Keď sa pustí do rozprávania nezastaví ju nikto. Len melie ako mlynček. Ba ešte horšie. Spýtala som sa sama seba: Koľko asi trval náš zaujímavý rozhovor? Približne pol dňa a tak sme sa ho rozhodli predsa ukončiť. O našej susede viem viac než dosť a myslím že jej dvere už nikdy viac neotvorím...
