Roland Barthes: Úvod do štrukturálnej analýzy vyprávania

Vyprávanie je prítomné v každej dobe a spoločnosti, je medzinárodné, transhistorické a transkultúrne. Keďže je prítomné všade, pokúšame sa o „postižení“ naratívnej formy: táto forma je jedným z prvých námetov štrukturalizmu, pretože sa snaží popísať jazyk ako taký. Saussure – snažil sa nájsť v nepravidelnosti reči nejaký princíp a delenie

Ruskí formalisti Propp a Lévi-Strauss hovoria, že buď je vyprávanie kolekciou udalostí a treba o ňom hovoriť tak, že poukážeme na umenie, talent autora – všetky mýtické formy sú náhodné, alebo má vyprávanie nejakú štruktúru, kt. sa dá analyzovať. Na to, aby sa dalo popísať vyprávanie, potrebujeme nejakú teóriu; použijeme lingvistiku ako základný model štrukturálnej analýzy vyprávania.

I. JAZYK VYPRÁVANIA

- výpoveď je následnosť viet, z kt. je zložená; z lingvistického hľadiska nie je v diskurze nič, čo by nebolo aj vo vete. Veta je najzákladnejší element, kt. dokonale a integrálne reprezentuje diskurz; za hranicami jednej vety sú vždy ďalšie vety. Tento diskurz (súbor viet) je tiež organizovaný, má svoje jednotky, pravidlá, „gramatiku“, teda, musí byť predmetom inej lingvistiky. Jakobson a Lévi-Strauss upozornili na to, že ľudstvo sa dá definovať podľa schopnosti vytvárať sekundárne systémy, k. majú „demultiplikujúcu“ funkciu a Ivanov predpokladá, že umelé jazyky sa dajú naučiť až keď poznáme prirodzenú reč. Medzi vetou a diskurzom vzniká teda sekundárny vzťah, kt. nazývame homologický.

Vyprávanie štrukturálne participuje na vete, ale nedá sa obmedziť iba na sumu viet. Homológia implikuje identitu reči a literatúry; reč doprevádza diskurz. Lingvistika sa zaoberá tým, čo je podstatné v systéme zmyslu (organizácia), pomáha triediť to, čo je v mase prvkov podstatné a skladá z toho kompozíciu vyprávania. = pojem roviny popisu. Veta sa dá v jazykovede popísať v rôznych rovinách, kt. sú navzájom v hierarchickom vzťahu; každá jednotka patrí do roviny a nadobúda zmysel iba ak je integrovaná aj do roviny vyššej.

Teória rovín podľa Benvenistu ponúka dva druhy vzťahov: Distributívne – vzťahy na rovnakej rovine, a integračné – vzťahy medzi rovinami. Distributívne vzťahy zmysel nevysvetľujú. Lévi-Strauss hovorí, že jednotky mýtického diskurzu získavajú význam preto, že sú zoskupené do zväzov a vzájomne sa kombinujú. Todorov navrhuje pracovať v dvoch základných rovinách: rovine príbehu (námet) a rovine diskurzu (zahrňuje časy, vidy, spôsoby vyprávania). Pochopiť vyprávanie neznamená len sledovať odvíjanie sa deja, ale si aj uvedomiť, v kt. rovine sa nachádzame. V naratívnom diele budeme rozlišovať 3 roviny popisu: rovinu funkcie, rovinu jednania a rovinu narácie. Tieto roviny sú navzájom späté postupnou integrálnou funkciou.

FUNKCIA

Keďže je každý systém kombináciou jednotiek známych tried, potrebné rozčleniť vyprávanie, je treba definovať minimálne naratívne jednotky. Je nevyhnutné, aby bol kritériom jednotky počiatok zmyslu: segmenty príbehu sú jednotkami výhradne pre svoj funkčný charakter, preto dostali tieto primárne jednotky názov funkcie. Za jednotku považujeme každý segment príbehu, kt. sa vyskytuje len ako člen určitej korelácie. Existuje niekoľko typov funkcií a všetky majú zmysel; umenie nepozná šum (v informačnom slova zmysle), je to čistý systém, v kt. žiaden prvok nie je a nikdy nemôže byť stratený.

- Z lingvistického hľadiska je funkcia jednotkou obsahu. - naratívne jednotky sú substančne nezávislé na jednotkách lingvistických

- existujú dve veľké triedy funkcií: distribučné – hovoríme im funkcieintegračné - hovoríme im indexy; poukazujú k zreteľnému pojmu, kt. je nevyhnutný pre zmysel príbehu (charakterové indexy postáv, info o ich identite, poznámky o atmosfére,..). Indexy sú vo svojej povahe pravými sémantickými jednotkami, a rozdiel od funkcií slúžia k označovaniu, nie k nejakému „jednaniu“. Funkcie implikujú metonymické relácie, indexy metaforické; prvé zodpovedajú funkcionalite konania, druhú funkcionalite bytia. Tieto dve triedy jednotiek umožňujú určitú klasifikáciu vyprávania; môže byť funkcionálne a indexové vyprávanie.

Môžeme definovať aj dve podtriedy naratívnych jednotiek; funkcie (distribučné) delíme na: kardinálne funkcie (jadrá)– sú faktickými osami vyprávania katalyzátory – „zaplňujú“ naratívny priestor. Z hľadiska príbehu má katalýza síce slabú, ale nikdy nie nulovú funkcionalitu. Keby bola nadbytočná, nepodielala by sa na ekonómii zdielania (?). Katalyzátor ustavične podnecuje sémantické napätie diskurzu; konštantnou funkciou katalýzy je vždy jej fatická funkcia – udržuje kontakt medzi vyprávačom a adresátom vyprávania.

Čo sa týka integračných jednotiek, je pre charakteristické to, že môžu byť nasýtené (skompletizované) iba v rovine postáv a narácie – sú súčasťou parametrického vzťahu. Môžeme rozlišovať indexy, kt. poukazujú k charakteru, pocitu, atmosfére (predpokladajú. že budú dešifrované) a medzi informáciami, kt. slúžia k identifikácii. Jadrá, katalyzátory, indexy a informanty sú teda primárne triedy, medzi kt. treba rozlišovať jednotky funkčnej roviny. Určitá jednotka môže súčastne patriť k dvom rôznym triedam, jednotky môžu byť zmiešané. Majú jeden spoločný rys: sú expanziami jadra (rozširujú ho). „Ambiguita“ je ústredným problémom naratívneho syntaxu, pretože vyprávanie už svojou štruktúrou spôsobuje zmenu súslednosti a dôsledku, času a logiky.

Propp bol presvedčený o neredukovateľnosti chronologického poriadku: čas je v jeho očiach realita, preto považoval za nutné, aby bola „pohádka“ zakotvená v čase. Už Aristoteles dával ale prednosť logike pred chronológiou, a k tomu sa hlásia aj Lévi-Strauss, Bremond, Todorov,.. hovoria, že cieľom je spraviť štrukturálny popis chronologickej ilúzie – naratívny čas musí vyložiť naratívna logika. Z hľadiska vyprávania to, čo nazývame časom neexistuje, alebo existuje len funkcionálne ako element semiotického systému: čas nenáleží k diskurzu vo vlastnom zmysle, ale k referentovi, vyprávanie a jazyk poznajú iba semiologický čas. (?)Sekvencia = postupnosť zložiek tvoriacich celok, je to logický sled jadier navzájom spojených vzťahom solidarity (napr. objednať jedlo, prijať ho, zjesť a zaplatiť = konzumácia) Sekvencia sa dá vždy pomenovať. Titulky sekvencií sú do istej miery analogické slovám – obálkam (cover-words)Epopej (súbor rôznych fabúl)= vyprávanie, kt. je roztrieštené v rovine funkčnej, ale jednotné v rovine aktančnej (?). Rovinu funkcií musíme teda zavŕšiť vyššou rovinou, z kt. postupne čerpajú svoj zmysel jednotky prevej roviny, kt. je rovinou jednania.JEDNANIE

- podľa Aristotela, ak existujú fabule bez charakterov, potom môžu existovať aj charaktery bez fabúl. Neskôr ale získala postava psychologický podklad, stala sa indviduom, osobou. Štrukturálna analýza sa od začiatku ostro stavala proti tomu, aby sa postavy chápali ako extrakt. Problém postavy je tvorený nevyhnutným plánom popisu, v ktorom prestávajú byť chápané jednania, o kt. sa hovorí; dá sa povedať, že neexistuje vyprávanie bez postáv, alebo aspoň bez „jednateľov“. Štrukturálna analýza sa snažila definovať postavu ako „bytosť“ a nie iba participanta. Podľa Bremonda môže byť každá postava aktérom jej vlastných sekvencií jednania. Todorov hovorí vo svojej analýze psychologického románu o troch veľkých vzťahoch – láska, komunikácia, pomoc – a tieto vzťahy podriaďuje dvom pravidlám: pravidlo derivácie (vykladá iné vzťahy) a pravidlo jednania (popisuje tieto vzťahy v príbehu).

A.J. Greimas navrhuje popisovať a klasifikovať postavy podľa toho čím sú a nie podľa toho čo robia (od toho pomenovanie „aktanti“) Zásadné je vymedzovanie postáv pomocou ich podielu na určitej sfére jednania. Problém subjektu - postavy vyprávania môžeme podriadiť pravidlám substitúcie a v rámci jedného diela môže jedna figúra vstrebávať rôzne postavy. Problém klasifikácie postáv je v mieste ich subjektu v aktančnej matrici (?) Román nás navykol zdôrazňovať jednu postavu spomedzi ostatných, ale toto neplatí pre celú naratívnu literatúru. Sú vyprávania, kt. sú organizované okolo sporu medzi dvomi postavami, pričom obe sú si rovnocenné – je to akoby vyprávanie, podobne ako niektoré jazyky, poznalo duál. Treba sa teda znova priblížiť k lingvistike, aby sme mohli popísať a klasifikovať osobné (ja, ty) a neosobné (on) instancie jednania (či už v singulári, pluráli, alebo duáli). Postavy ako jednotky roviny jednania, nadobúdajú zmysel, až keď sú integrované do roviny popisu, kt. nazývame rovinou narácie.

NARÁCIA

- dominuje tu funkcia zmeny – na jednej strane je adresant, na druhej je adresát; v lingvistickej komunikácii sa „ja a ty“ navzájom predpokladajú a rovnako nemôže existovať vyprávanie bez vyprávača a poslucháča. Treba teda popísať kód, kt. sú počas vyprávania signifikovaní vyprávač aj čitateľ. Kto je adresátom vyprávania? Existujú tri koncepcie:

1.vyprávanie hovorí osoba, autor, v kt. sa neustále strieda „osobnosť“ a umenie toho istého jedinca; vyprávanie je výrazom toho istého „ja“
2.vyprávač je chápaný ako totálne (apersonálne) vedomie, kt. podáva príbeh z vyššieho hľadiska, z perspektívy „boha“; vyprávač je vo vnútri svojich postáv a zároveň nie je
3.všetko sa odohráva tak, akoby bola každá postava striedavo adresátom vyprávania- tieto koncepcie sú obmedzené, lebo vo všetkých sa dá vo vyprávačovi aj v postavách vidieť „reálne“ osoby; akoby vyprávanie bolo primárne definované na referenčnej rovine. Autor disponuje znakmi, kt. „rozsial“ do vyprávania a medzi osobou a jej erčou musíme predpokladať vzťah signalizácie. Toto ale musí štrukturálna analýza odmietnuť: ten kto hovorí (vo vyprávaní), nie je ten kdo píše (v živote) a naopak.

- narácia pozná iba dva systémy znakov: osobné a neosobné, oba z nich ale musia nevyhnutne ťažiť iba z lingvistického vyznačenia osoby (ja) a neosoby (on). Benveniste hovorí, že vo vyprávaní nehovorí nikto – osobná instancia prenikla do vyprávania a narácia bola vztiahnutá k hic et nunc lokučného aktu.(?) - psychológia sa nemôže znášať s čistým systémom osoby; psychologická osoba nemá žiaden vzťah k lingvistickej osobe.

- naratívna rovina je obsadená znakmi narativity; v literatúre boli odhalené „formy diskurzu“ (znaky narativity): klasifikácia spôsobov autorskej intervencie, kódovanie začiatku a konca vyprávania, skúmanie hľadísk, atď.. Tieto elementy sú súčasťou naratívnej roviny. - posledná forma vyprávania transcenduje jeho obsahy a vlastné naratívne formy. Tým sa vysvetľuje, že naračný kód je poslednou rovinou, v kt. sa môže naša analýza dosiahnuť. Narácia môže mať svoj zmysel iba zo sveta, kt. používa; za hranicami naračnej roviny sa začína svet nový (spoločenský, ekonomický,...)Tak ako sa lingvistika zastavuje pri vete, analýza sa zastavuje pri diskurze. Lingvistika definovala túto hranicu ako „situáciu“ Halliday hovorí o situácii ako o súbore nespojených lingvistických faktov; rovnako môžeme povedať, že každé vyprávanie je závislé na nejakej „situácii vyprávania“, podľa kt. prebieha jeho konzumácia. Naratívna rovina má svojim spôsobom dvojznačnú úlohu: hraničí s vyprávaním a je otvorená pre svet, v kt. sa vyprávanie konzumuje; zároveň ako zavŕšenie predchádzajúcich rovín vyprávania uzatvára a definitívne ich ustanovuje ako „promluvu“ jazyka.

SYSTÉM VYPRÁVANIA

Jazyk môžeme definovať ako súhrn dvoch základných procesov: artikulácie (segmentácie), kt. vytvára jednotky a integrácie, kt. tieto jednotky stmeluje do vyššieho stupňa (= zmysel). Tieto dve roviny nájdeme aj v jazyku vyprávania. Distorzia a expanzia - charakterizujú formu vyprávania Distorzia jazykov existuje v jazyku: vyskytuje sa tu distaxia, keď znaky nie sú v juxtapozícii a keď je linearita porušená. S pozoruhodnou formou dystaxie sa stretávame, keď súčasti jedného znaku sú v reťazci zdieľania odddelené inými znakmi, znak je rozštiepený a jeho označovanie je rozdelené medzi viac označujúcich. Presne toto sa stáva vo vyprávaní: štruktúra funkčnej roviny má formu fugy. Vyprávanie je spojené len vďaka distorzii a vyžarovaniu svojich jednotiek.

- distorzia dáva jazyku vyprávania vlastný charakter: ako fenomén logiky, kt. je založený na vzťahu a kt. v intelektuálnej pamäti mobilizuje určitú dôveru, distorzia dosahuje zmysel za čistú a jednoduchú kópiu zobrazovaných udalostí. Vo vyprávaní môžu byť tieto jednotky čo na seba nadväzujú oddelené dlhým radom vsuviek - vzniká akýsi čas logický, kt. nemá nič spoločné s časom reálnym. Napätie nie je nič iné ako vyhrotená forma distorzie – na jednej strane udržuje kontakt s čitateľom (má fatickú funkciu) a na druhej strane naznačuje hrozbu nedokončenej sekvencie, logického rozporu a práve tento rozpor je vnímaný s obavou aj radosťou. Napätie je teda hra so štruktúrou.

- vyprávanie je možné rezumovať (vytiahnuť to, čo je podstatné), rezumovať lyrickú báseň (v podstate rozsiahla metafora označujúca jedno) je ťažké; resumé vyprávania si zachováva individualitu zdieľania – je možné ho bez zásadných deformácií prekladať, to čo sa prekladať nedá, zostáva v poslednej naračnej rovine (napr. niekedy román do filmu)- v jazyku vyprávania je druhým dôležitým procesom integrácia: to, čo by bolo na určitej rovine rozpojené, je spojené v rovine vyššej; hierarchický systém. Integrácia dovoľuje kompenzovať zdanlivo nezvládnuteľnú komplikovanosť jednotiek. Greimas nazval jednotu označenia izotópiou: integrácia je teda faktorom izotópie – každá rovina dáva svoju izotópiu jednotkám nižšej roviny, bráni tomu, aby zmysel „tančil“. Naratívna integrácia nemá podobu pravidelnosti, často má jedna jednotka dva koreláty, jeden v jednej a druhý v druhej rovine; rovina ale nikdy neprestáva byť usporiadaná. Samozrejme, existuje sloboda vyprávania, ale táto sloboda je obmezená. - funkciou umenia nie je reprezentovať, ale inscenovať výjavy, kt. sú pre nás záhadné.

- vyprávananie neukazuje, neimituje: vášeň, kt. v nás môže roznietiť čítanie románu nie je zápalom vízie, ale vášňou zmyslu.