Dlho mi trvalo, kým som sa rozhodla, o kom budem písať. Nakoniec som si vybrala svojho kamaráta. Je ťažké o niekom takto písať, no pokúsim sa.
Na prvý pohľad úplne obyčajný a normálny chlapec. Je vysoký a štíhly ako pouličná lampa, len s tým rozdielom, že jeho pri silnejšom vetre treba hľadať na strome. Jeho vlasy pripominajú vrabčie hniezdo a uši dve antény vo vesmíre.
Tak ho charakterizujem z vonku, no dôležitejšia je povaha a tú ma veľmi dobrú. Ak by ochota nadnášala, on by tu už nebol. Slovo nie mu vraví veľmi málo a slovo áno používa bežne. Jeho dobrosrdečnosť je taká nezištná, že by ste si mysleli, že nie je z tejto doby. Jeho slovník obsahuje slová expresívneho významu iba vtedy, keď sa nahnevá, teda nikdy. Občas sa mu však stane, že vybuchne ako atómová bomba, no potom rýchlo zhasne a ide ďalej.
Je tichý, no keď si pustí ústa na prechádzku, tak sa nevedia kedy vrátiť. Počítače, to sú jeho. Preto mi príde občas pomôcť. Lenže čo je pre jedného samozrejmosť, pre druhého nemusí. Veci vysvetlí tak komplikovane ako druhý počítač. Kto tomu ma potom rozumieť a pochopiť. Potom mi neostáva nič iné, len ho ešte stokrát zavolať naspäť.
Je poriadkumilovný, až to niekedy bolí. Ľavá papuča k pravej a naopak. Jeho pozitivizmus a negativizmus srší do okolia ako vôňa čerstvo napečených šišiek, ktoré má skutočne veľmi rád.
Zatiaľ som písala len o jeho dobrých vlastnostiach. No každý človek má chyby a ani on nie je výnimkou. Jeho tvrdohlavosť mi poriadne ide na nervy. Bezprostrednosť by mal tiež kontrolovať. Vie tým dosť ublížiť. Mnoho krát ide hlavou proti múru, a potom narazí.
Sú ešte drobné maličkosti, ktoré by som mohla menovať, no nič strašné. Lenivosť, neporiadnosť a lajdáctvo mu naozaj veľa nehovorí. Dokonca si myslím, že nič. V poslednom čase sa často nestretávame, ale ak sa niekde stretneme, radi pokecáme. Ak nás niekto zdabá, tak si kľudne pomyslí, že sa stretli dve "blažkové" na trhu.
Každý sme nejaký a aj on. Beriem ho však za skvelého človeka, pretože taký skutočne je.
