Poznám takú jednu osôbku, ktorá sa volá Martina. Je to moja spolužiačka a je strašne pekná. Každý boží deň po nej túžim. Večer vždy na ňu spomínam, aká je úžasná. To si neviete ani predstaviť, proste to by ste museli vidieť tú krásu, tú vznešenosť, tú nádheru. Ale nie, toto bol len sen a toto tu, dolu napísané, to je skutočnosť. Síce je to moja spolužiačka, ale ja sa k nej nepriznávam. Keby ste ju videli, je celá ružová, dokonca aj topánky má ružové ako keby šla na promenádu “princezien“. Tričko má požuvané od kravy Milky a hovorí si, že je pekná. No to určite. Keby bola taká pekná, ako o sebe hovorí, tak by nenosila tričko od čokolády, na ktorom sa pavúky hojdajú a žaby skáču z jedného ramena na druhé. Z nohavíc jej zostala iba minisukňa, ktorá sa pomaly, ale iste tiež dere. K extravagantnosti jej ešte chýba mašľa vo vlasoch, ktorú si minule podpálila pri sfukovaní narodeninovej torty. Ale to u nej nie je nič nezvyčajné, ona má takýchto príhod veľa. Napríklad minulý rok spadla do blata a celý deň sa v tom špinavom oblečení prechádzala ako keby sa nič nestalo. V triede nám to smrdelo, ako keby sme chovali ošípané. Jej nevadí, čo si o nej ľudia myslia, ju by nezarazilo, ani keby ste jej vykričali do tváre, čo si o nej myslíte, ona by išla ďalej ako mŕtvola, ktorá nepočuje. Najviac sa mi na nej nepáči jej prístup k nám, spolužiakom. Keď sa jej niečo spýtam, tak hneď sa zamračí a nechutným hlasom odpovie. Dakedy mám taký pocit, že by si najradšej zobrala guľomet a všetkých v triede postrieľala, ale ona by ho aj tak neudvihla, lebo jej ručičky by sa rozlámali na márne kúsky. Takáto je moja spolužiačka, špinavá, nechutná a hlavne hnusná. Keby sme ju v triede nemali, tak by sa nič nestalo. Vlastne stalo, došli by sme o kopu zábavy a hlavne o ten pocit, že dakto zaberá jednu lavicu navyše. Ale to je už jedno, ona je taká a my to už nezmeníme.