Vážená pani profesorka, milí spolužiaci,
V sobotu uplynul presne rok od smrti Daniela Tupého. Toto meno vám určite niečo hovorí. Patrilo mladému študentovi filozofie, ktorý bol brutálne zavraždený údajne príslušníkmi extrémistickej skupiny. Avšak páchatelia sa dodnes nenašli. Prečo je to tak? Bude extrémizmus na Slovensku navždy nevyriešeným problémom?
Na úvod by som objasnila samotný pojem. Extrémizmus je jedným z najnebezpečnejších protispoločenských javov. Vo všeobecnosti sa takto označuje každé konanie, ktoré sa výrazne odlišuje od bežného správania, nie vždy však musí ísť o kriminálnu činnosť.Za jednu z príčin vzniku extrémizmu sa považuje prítomnosť intolerancie v spoločnosti. Práve to znamená, že sa s niektorými ľuďmi nebude zaobchádzať primeraným spôsobom len z dôvodov ich náboženskej viery, sexuálnej orientácie alebo pre ich odev či účes. Intolerancia jednoducho neakceptuje odlišnosť!
Avšak nikdy nebudeme žiť v tzv. čistom svete, nebudeme len samí bieli. Svet je stále v pohybe, Slováci odchádzajú do zahraničia, ale aj cudzinci prichádzajú k nám. Budeme sa navzájom vraždiť? Útočiť na žltých, čiernych, červených? Kto príde na rad po nich? Toto sa raz musí zastaviť!Právny poriadok SR pojem extrémizmus nedefinuje. Pre potreby odhaľovania a objasňovania, takejto trestnej činnosti a v neposlednom rade aj pre účely prevencie sú na Slovensku sledované tri základné orientácie extrémizmu: pravicovo, ľavicovo a nábožensky orientovaný. Posledný menovaný je predstavovaný sektami, ktoré svojím fanatickým vierovyznaním ovplyvňujú mravný vývoj ľudí, najmä mládeže.
Pravicový extrémizmus je charakterizovaný najmä nenávisťou voči príslušníkom iných národov a títo extrémisti sú najčastejšie aktérmi rasovo motivovaných útokov. Verejnosť ich väčšinou stotožňuje len s hnutím Skinheads, ktoré uznáva nadradenosť „bielej rasy“ nad ľuďmi inej farby pleti. Jeho „poslaním“ je údajne zbaviť spoločnosť zločinnosti tým, že odstránia páchateľov trestných činov, ktorí podľa tohto hnutia, pochádzajú z radov Rómov a cudzincov.
Prívržencami hnutia sú najmä osoby do 18 rokov. V porovnaní s pravicovými extrémistami vníma spoločnosť ľavicové spektrum oveľa tolerantnejšie. Problém v tomto prípade predstavuje skôr spôsob vyjadrenia nesúhlasu. Svoje myšlienky prezentujú vo forme rôznych pochodov, demonštrácií či štrajkov. Nás takto priamo neohrozujú, ale môžu porušiť verejný poriadok či spôsobiť rôzne iné komplikácie. Hoci už od januára 2004 existuje špecializované oddelenie policajného zboru pre boj s extrémizmom a intoleranciou, tejto problematike sa Ministerstvo vnútra SR začalo sústredene venovať práve po v úvode spomínanej tragickej udalosti v novembri minulého roku.
Podľa mnohých bola táto tragédia kľúčová. Väčšina z nás odíde po maturite do BA alebo iného mesta za štúdiom a každý z nás sa chce aj vrátiť. Preto by sa mali všetci študenti a hlavne ich matky spojiť a povedať, že sa nechcú báť pustiť svoje deti do väčších miest a že nechcú mať strach, či sa vrátia večer domov zdravé, keď vyjdú niekam do ulíc. Kamarát študuje v Bratislave a nielen on ale aj väčšina mladých vie, ktorým uliciam hlavného mesta sa majú vyhýbať. Keď sa ich však spýtate, prečo nezavolajú políciu, že tam a tam sa pohybujú gangy, odpoveď je jednoduchá: Je to úplne zbytočné, nikto nepríde. Žeby sa aj policajti báli zasiahnuť? Tak potom ako sa máme cítiť my?
Aby sa spoločnosť nevrátila do starých koľají, vytvorilo sa už mnoho organizácií, zaoberajúcich sa bojom proti všetkým prejavom násilia. Tie tvrdo apelujú na ministerstvo vnútra a všetky jeho zložky. Dôkladnejšie opatrenia môžu takýchto násilníkov zastaviť, príp. byť výstrahou, aby vo svojich prejavoch nezachádzali až tak ďaleko. Riešenie problematiky boja proti prejavom násilia, intolerancie a extrémizmu je úlohou každého z nás. Nikto nemôže byť ľahostajný a povedať, že jeho sa to netýka. Nikdy totiž nevieme, koho v živote stretneme.
S istotou môžem tvrdiť, že tieto negatívne javy sa zo spoločnosti úplne odstrániť nedajú, ale vhodným pôsobením sa dajú eliminovať na prijateľnú úroveň.
