Kráčam po nástupišti č. 10. Všade počuť detský smiech a rozhovory dospelých.

- Hanka, pozor!- kričí môj muž Vladko. Skoro som padla na hromadu kufrov.
- Ďakujem! – kričím dozadu a predieram sa pomedzi ľudí. Cestujeme do Poľska. Dnes ráno k nám prišiel mladý chlapík oznámiť úžasnú vec.

- Dobrý deň, mladá pani! Zbaľte svoju rodinu, zoberte si najpotrebnejšie veci, hrnce, kefky, oblečenie a zbaľte si to do kufrov, ktoré si podpíšete. Berieme všetkých Židov na dovolenku, kde si môžete ľahko zarobiť peniaze a nemusíte pri tom nič robiť. Bude tam super. Za 10 minút všetci na stanici – zakričal a odfrčal preč.
- Vladko, Peťo, Tomáš, Miško a Maťko! Zbaľte si svoje veci! Ideme na dovolenku! –zakričala som a všetci sa s nadšením pobrali do izieb a začali baliť.

- To je náš vozeň! –zakričala som a prišli sme k vozňu. Zobrali nám kufre a všetko oblečenie, ktoré sme nepotrebovali.
- Ženy sem! –zakričal jeden z chlapov, schytil ma a doslova ma hodil do vozňa.

A v tej chvíli sa začala jazda nešťastia a ja som pochopila, že necestujeme na žiadnu dovolenku... Vlak sa pohol a ja bez mojich 5 chlapcov som sedela na kuse látky a rozmýšľala som, prečo nás rozdelili. Všetky ženy boli unudené a boli sme na sebe doslova nacucnute... Všade som cítila smrad... Bolo mi z toho zle...

- Vypadnite všetci von! – zhúkol niekto a začali nás vyhadzovať z vozňa. Vyhodili ma von a začala som hľadať.

– Hanka!! –zakričal ktosi zozadu.
– Vladko! –kričala som a bežala som za nimi. – Bolo to strašné.-povedala som a zrazu –Poďte sem!! – zakričal vojak a schmatli nás pred nejakú akoby komisiu. Pri komisii stála veľká kopa kufrov. Stáli tam asi 4 muži v oblekoch a 3 vojaci.
– Poď sem! - zakričal na mňa jeden vojak.
– Bež ďalej - povedal muž a sotil ma za plot. Ďalej si zobrali Miška a prirovnali ho k akejsi tyči.
- Chýba mu 5 centimetrov!! – oznámil vojak a muž v obleku ukázal dole palec. Odstrčili ho nabok a pokračovali Maťkom.
- Ďalej!
Tak to pokračovalo Tomášom a Peťom. Vladka si premerali a poslali ho ďalej. Ale stále som nechápala, čo bude s Maťkom. Mal len 10 rokov, bála som sa oňho.
- Pohnite si!! – skríkol vojak a tlačil nás vpred k akýmsi budovám. A vtedy sa to stalo. Jeden muž nechcel nejakého vojaka poslúchnuť. Vtom siahol do vrecka a zabil ho. Myslela som, že asi umriem. Bol to strašný pohľad.

Prešli sme okolo 2 nízkych budov. Potom sme prešli na dlhú ulicu, kde bolo asi 20 veľkých domov. Zrazu ma chytili a vhodili ma do jedného domu. Bolo tam strašne veľa miestností. Dali ma do jednej a vtedy som to videla. Asi 40 postelí v JEDNEJ IZBE!!! Hemžili sa tam len samé ženy...

Neskôr ma vytiahli von a stretla som Vladka.
- Hanka, oni zabili nášho Maťka! – zakričal a stratil sa v dave... NIE... oni zabili MOJE DIEŤA!! Pre Boha živého... Vtedy som sa po prvýkrát zrútila...

O týždeň

Som celá ubolená. Pracujem od rána do večera. Šijem, zametám, dokonca som už aj kopala. Peter a Vladko práve odišli. Zobrali ich niekde mimo mesta stavať domy. Tomáš je ešte neplnoletý, tak ho dali ku mne do „izby“. Jedlo nevidel už asi týždeň. Som zúfalá... Zrazu som uvidela, ako jedna tučná žena jedla veľký krajec chleba. Nemohla som si pomôcťt... Proste som k nej prišla, vlepila som jej a vytrhla som jej chleba z ruky. Doniesla som ho k nám a spolu sme ho jedli. Ale vojaci, čo nás strážili, si to všimli. Okamžite ma zobrali a odniesli ma do posledného domu. Išli sme dlho... bolo to až niekde v pivnici. Musela som sa vyzliecť, a potom ma strčili do akéhosi murovaného priestoru. Už tam bola jedna žena. Nevidela som ju, len som ju cítila, pretože tam bol len múr a hore na strope asi 5 centimetrový štvorček na kyslík. Žena stále škriekala a ja som si pomaly uvedomovala, že nám bude rýchlejšie utekať kyslík... A tak som ju zaškrtila... Nič iné som robiť nemohla... Chcela som byť čím skôr s Tomim. O deň tam dali ďalšie 3 ženy. Boli sme tam strašne natlačené... Tak som postupne všetky zabila. Po 3 dňoch ma pustili s tým, že budem robiť aj v noci. Za trest.

Zobrali ma a v sprievode vojakov sme sa poberali k domu. Zrazu vidím ako vojaci s Tomim v rukách vošli do uzavretého priestoru, kde som videla akúsi stenu. Zavreli za sebou veľké drevené dvere a môjho Tomiho som už nikdy nevidela...

Vladko a Peťo sa ešte nevrátili. Je mi za nimi smutno. Som v lepšej „izbe“. Je tu menej žien, ale za to robím stále aj v noci. Jedna žena mi tu stále lezie na nervy. Nič nerobí a dostáva jesť... Ja robím stále a nič nejem... Zabila som ju... Prišli vojaci a zobrali ma do toho uzatvoreného priestoru, tam, kde aj Tomiho. Prikázali mi vyzliecť sa a umyť. Vraj sa ideme obetovať k Bohu za spáchané hriechy, tak musíme byť čistí. Umyla som sa a holá som vyšla von...

- Choď k tej stene a otoč sa k nám! – zakričal vojak, vytiahol zbraň a...