Každý človek musí v živote prejsť procesom učenia, ak sa má plnohodnotne zaradiť do civilizovanej spolčnosti ľudí. Pod pojmom učenie nemám na mysli len učenie, ktoré poznáme zo školských lavíc, ale učenie ako proces získavania základných poznatkov a zručností. Už od samého narodenia prichádzame do styku s niečim novým, dovtedy nepoznaným, čo pre nás predstavuje určitú výzvu. Prvé poznatky získavame teda v domácom prostredí od svojich rodičov a najbližších príbuzných.

Nie inak tomu bolo aj v mojom prípade, kedy sa vlastne aj u mňa ihneď po narodení, prejavili prvé základné inštinkty. Moja mama sa pre mňa stala všetkým, čo som k životu potreboval. Neskoršie sa o mňa starala moja prastará mama. Moja mama musela pracovať ako väčšina matiek. Myslím si, že toto obdobie bolo jedno z najkrajších v mojom detstve. Vlastne až do chvíle, keď som začal chodiť do materskej škôlky, ma vychovávala práve prababka. Získal som od nej základné návyky a tiež najviac vplývala na formovanie môjho správania sa k ostatným ľuďom. Učil som sa od nej mnohým hrám a počúval veľa príbehov, ktoré mne a mojim sestrám rozprávala. Som jej vďačný za nekonečnú trpezlivosť, ktorou ju obdarila príroda. Učenie v jej podaní bolo doslova hrou v pravom slova zmysle. Vôbec mi ako dvoj až trojročnému nepripadlo, že sa učím niečomu novému a pritom tomu tak bolo.

Učenie v tejto podobe je najprogresívnejšie práve preto, lebo si ho samotné neuvedomujeme. Je nenásilné a motivujúce zároveň. Prináša nám mnoho príjemných vizuálnych i akustických zážitkov, ktoré si uchovávame vo svojej pamäti a neskôr sa ich snažíme aplikovať v praxi. Je to podobné ako prijímanie potravy, ktorá však nie je v tomto prípade materiálneho pôvodu. Prínosom takejto formy učenia pre dieťa je najmä jeho nenáročnosť. Všeobecne platí zásada, že hrou sa člověk učí najľahšie. To isté platí aj pri získavaní rôznych zručností, napríklad pri bicyklovaní. Ak sa príliš sústredíme na teóriu, alebo sme nútení rodičmi sa niečo za každú cenu naučiť, tak vo väčšine prípadov sa nám to nepodarí. Za to ak sa jednoducho v zápale hry s inými deťmi spustíme z kopca a prípadne si aj niekoľkokrát rozbijeme kolená či lakte, je pravdepodobné, že túto činnosť zvládneme na jednotku.

Zložitosť učenia sa však prichádza až v neskoršom veku, kedy je naozaj nutné získavať teoretické poznatky aj v iných oblastiach, než sú hry či rôzne športy. Už v škôlke som sa ako mnoho iných musel naučiť veľa vecí naspamäť. Začínalo to rôznymi básničkami a riekankami, cez minipríbehy až po rozprávky. Neskoršie nám na základnej škole k tomuto pribudlo okrem kreslenia a čítania ešte písanie. Každý, kto tým v živote prešiel, vie, aké ťažké nám vtedy pripadali dnes tieto tak samozrejmé veci. Spomínam si najmä na začiatky písania v škole, ktoré predstavovali pre mňa osobne hodiny driny a odriekania. Nemohol som sa kôli nim venovať oveľa príjemnejším činnostiam, ako napríklad pozeraniu filmov, či športu.

Mal som, čo sa týka učenia, prísneho otca. Na učenie mal svojskú, nekompromisnú metódu. S odstupom času ale musím povedať, že aj veľmi účinnú. Aj vďaka nej dokážem písať. V základnej škole nás naučili naozaj tie najpotrebnejšie veci pre život. V podstate je to základ aj pre abslvovanie strednej a neskoršie i vysokej školy. Počul som niekde názor, že ten kto vie písať a čítať, má už z polovice vysokú školu za sebou. V prenesenom slova zmysle je to vlastne pravda. Musím povedať, že som k získavaniu základného vzdelania od začiatku pristupoval dosť zodpovedne. Teda ak vezmem v úvahu, že som bol v ročníku najmladší. Učenie mi nikdy nešlo najľahšie, nebol som typ, ktorý sa ľahko učí. Svoje vedomosti, ktoré som získal, som si musel poctivo nadobudnúť tak ako väčšina - učením. Učenie mi tak mimo iného prinieslo hlavne obmedzenie môjho voľného času, ktorý som mohol venovať niečomu inému.

Na druhej strane tie vedomosti za to stáli. Možnosť prečítať si dobrú knihu, alebo napísať niekomu list, sú dostatočným zadosťučinením. Od chvíle ako som sa naučil čítať, som prepadol čitateľskej vášni. Prečítal som snáď všetky knihy z oblasti krásnej literaúry, ktoré som doma našiel v našej knižnici. Keď som domácu knižnicu vyčerpal, prešiel som na babkinu knižnicu, a potom som si požičiaval knihy od svojho priateľa. Až neskôr som sa prihlásil do knižnice. Pri knihách som sa dostával do úplne iného sveta, než v akom som žil. Bol to svet fantázie, ktorý mi nikto nemohol vziať a za to som vďačný svjim učiteľom, ktorí mi túto možnosť sprostredkovali. Mnohí z mojich kamarátov trávili väčšinu svojho času skôr na ihrisku pri rôznych hrách, než pri knihách. Knihy sú našim kultúrnym bohatstvom a ja už viem, vďaka ich čítaniu, v čom to bohatstvo tkvie.

Mal som v škole veľa učiteľov, na ktorých mám príjemné spomienky, ale tiež takých, ktorí vo mne vzbudzovali odpor ku škole. Jednou z osobností spomedzi tých pedagógov, ktorých radím k špičke vo svojej profesii, patril aj jeden môj učiteľ na základnej škole. Bol v istej dobe dokonca aj riaditeľom školy v našej dedine, ale nie vtedy, keď ma učil. To už pôsobil len ako učiteľ na dôchodku. Napriek svojmu pokročilému veku bol vitálny a dbal na svoj výzor. Nikto si ho nedovolil osloviť inak než „ pán učiteľ “, čo podotýkam nebolo v dobe socializmu práve najbežnejšie používané oslovenie pre učiteľov. Bola to jedna z prvých veľkých osobností v mojom živote.

Pamätám si, že nás ako školákov skúšal už cestou do školy a dával nám známky, ktoré potom ihneď po príchode do triedy zapisoval aj do žiackej knižky. Táto metóda mala u niektorých za následok to, že sa snažili dostať sa do školy skôr než on. V opačnom prípade mali dosť vysokú šancu na skúšanie ešte pred začiatkom vyučovania. Najzvláštnejšie na tom všetkom bolo to, že sme nikdy nevedeli, z čoho nás ráno vyskúša. Tento pán učiteľ s veľkým „P“ mal k hodnoteniu vedomostí nás žiakov zvláštny prístup. Klasická škála známok od jedna do päť, ktorú používali všetci ostatní učitelia, nebola pre neho dostačujúca. Používal napríklad tzv. hrubé jednotky, ktoré písal do žiackej knižky až na dva riadky, hrubé päťky, či jednotky s hviezdičkami atď. Tento systém hodnotenia spolu s inými vyučovacími metódami bol veľmi účinný. Aj po mnohých rokoch pri stretnutiach s mojimi bývalými spolužiakmi je práve náš pán učiteľ častou témou rozhovoru, ak príde reč na základnú školu. Nie je už medzi nami, ale napriek tomu zanechal v nás hlbokú stopu. Bol osobnosťou, akých som nemal možnosť medzi učiteľmi neskoršie, počas mojich štúdií, poznať až tak veľa. Najviac som si na ňom cenil jeho ľudský prístup k nám deťom a jeho obetavosť. Za každú cenu sa snažil naučiť aj slabších žiakov učebnú látku. Ak videl, že majú s pochopením určitej látky problém, kľudne ich donútil, aby prišli k nemu domov. Obetoval im bez váhania svoj voľný čas a nežiadal za to nič. Odmenou mu bol iba pocit, že odovzdal týmto mladým ľuďom niečo, čo vedel, že budú v živote potrebovať. Neboli to žiadne suchopárne definície, ale snažil sa o to, aby sme pochopili princíp problému a vedeli jeho riešenie neskôr využiť v podobných situáciách. Je určite na svete veľa vzdelanejších učiteľov ako bol on, ale je len malo takých, ktorí obetujú pre toto povolanie svoje srdce aj svoj život. Trestal nás a používal i zakázané fyzické tresty. Pri tom však cítil s nami, preto sme ho mali radi a aj trest z jeho rúk sme prijímali s pokorou a bez pocitu krivdy. Bol spravodlivý a som si istý, že ak nás tretal, nikdy to nebolo bezdôvodne. Bolo to len pre naše dobro. Jeho tresty a nielen fyzické, mali obrovský výchovný efekt. Je pravdou, že nie všetci dosahovali také výsledky, aké si on sám predstavoval a prial. Ale som si istý, že urobil všetko pre to, aby si k nám našiel cestu a priviedol nás k pochopeniu podstaty a potreby vzelania v živote. Myslím si, že každý z nás mal v živote aspoň jedného obľúbeného učiteľa, ku ktorému ho viažu spomienky na školu. Niekedy sa stáva, že i predmet, ktorý takýto učiteľ učí, sa stane vďaka tejto osobe našim obľúbeným. V mojom prípade sa tak nestalo. Zrejme preto lebo spomínaný učiteľ neučil len jeden predmet, ale hneď niekoľko naraz.