Narodeniny (Rozprávanie so zápletkou)

Ako každý rok, rovnako ako aj tento som sa veľmi tešila na svoje narodeniny. Už mesiac pred tým som túžobne premýšľala nad tým, čo dostanem. Konečne nastal „Deň D“, ktorý by mal byť jeden z najšťastnejších dní v mojom živote. Vedela som, že keď prídem do školy všetci mi hneď začnú gratulovať a dávať darčeky. Nevedela som sa dočkať.

Ráno som sa zobudila o siedmej, čo ma veľmi nepotešilo, pretože som mala v izbe neporiadok, ktorý vyzeral akoby tam spadla atómová bomba a ešte k tomu som takmer zmeškala vlak. Nestihla som sa ani učesať, ani umyť. Ale to nebolo to najhoršie. Všetko moje oblečenie bolo v praní, tak som rýchlo zobúdzala mamu, nech mi niečo požičia. Tá na mňa tak nahúkala, že mi vlasy stáli hore dupkom. Obliekla som si „trošku“ veľké nohavice, a „trošku“ veľké tričko. Potom som upaľovala na stanicu. Môj vlak, samozrejme, meškal. Do školy som prišla presne na zvonenie.

Keď som už konečne otvorila školské dvere, nič sa nedialo. Všetci sa na mňa vykašľali. Potom pribehla ku mne kamarátka a začala ma tam stískať ako anakonda. Hurá! Konečne niekto! Kamarátka nakoniec povedala:

„Som taká rada, že ťa vidím! Potrebujem radiť na teste z matiky!“
Samozrejme, moja nálada pomaly padala na bod mrazu.
„Nechceš mi povedať aj niečo iné?“, odvetila som.
„Nie, prečo?“ odpovedala.

Škoda že zabudla. Bola som z toho smutná. A to ešte nebolo všetko, čakal ma deň plný nečakaných zvratov.

Prvá hodina bola angličtina. Keď ma profesorka zavolala k tabuli, na maminých nohaviciach „rupol“ zips a nohavice zo mňa spadli na zem. Na matematike som odpovedala a nepovedala som absolútne nič, takže som na miesto odkráčala s nedostatočnou. Na chémií sme mali práve laboratórne práce, pre mňa španielska dedina. Chudák chemikár, pri mojom malom výbuchu prišiel aj o posledné vlasy. Štvrtá hodina bola telesná. Pravdu povediac, vôbec nemám rada atletiku a ani spojené hodiny s chalanmi. Robila som stojku, a uniklo mi, že tričko sa má zastrčiť do teplákov. Všetci mali zo mňa ohromnú zábavu, ale mne nebolo veľmi veselo.

Pri ceste domov ma skoro prešiel vlak, ale našťastie som vyviazla bez zranení. Doma som si robila palacinky, potom zavolala mama, či som v škole dobre dopadla. Keď som položila telefón, z palacinky už veľa nezostalo, a taktiež ani z panvice. Potom som sa išla učiť. Na môj veľký údiv, som školskú tašku v izbe nenašla. Začala som panikáriť, neskôr som sa rozhodla ísť ju hľadať. Bola pred dverami. Keďže som si už bola istá, že všetci sa na mňa vykašľali moje narodeniny sú úplne v ťahu, zapla som si televízor. Zdalo sa mi, že obraz je nejaký čudný a tak som trošku do televízora buchla. Od samej radosti televízor vybuchol. Potom som išla na záchod. Vo zadnom vrecku na nohaviciach som mala telefón. Samozrejme, že mi spadol do misy a ja som ho bez váhania spláchla.

Podvečer, u nás doma zazvonil telefón. Volala spolužiačka:
„Lenka, mohla by si, prosím ťa, prísť dole do reštaurácie? Potrebujem si odpísať dejepis.“

Tak som ju poslúchla a šla dole. Keď som vstúpila, skoro som spadla z nôh. Usporiadali mi veľkú oslavu, na ktorej bola hádam celá moja rodina a všetci priatelia. Super! To som vôbec nečakala. Dokonca som dostala aj náhradu za môjho úbohého mobilného priateľa plávajúce bohviekde.

Prekvapenia prichádzajú na poslednú chvíľu a toto ma naozaj veľmi potešilo. Našťastie, mám pri sebe ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť a ktorí na mňa nikdy nezabúdajú. Tieto narodeniny doteraz považujem za jeden z najlepších a najčarovnejších dní celého môjho života.