referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miloš
Nedeľa, 23. januára 2022
Mať priateľku (autorská rozprávka)
Dátum pridania: 03.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: seth
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 983
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 8m 20s
Pomalé čítanie: 12m 30s
 

„Na tom istom mieste, kde teraz sedíš ty, kedysi sedával jeden starček, ktorý chodil do parku deň čo deň a práve moja lavička bola jeho tradičným miestom, kde sedával. Pre mňa ako lampu je to veľká česť a zodpovednosť mať verného priateľa, ale ty to ešte isto nechápeš.“ Na moment sa odmlčala a ja som si všimol, že v pomalom kolmom snežení vyzerá odrazu majestátnejšie a mladšie. A smútok jej naozaj dodával rozprávkový nádych. „Mala som ho veľmi rada a - myslím si – že i on mal tak trochu rád mňa. Niekoľkokrát totiž odohnal odo mňa obšmietajúce sa zvery, ktoré nemali úctu pred ničím – dokonca ani pred cintorínmi.“ Nechápal som, čo znamenajú tie cintoríny, no nechcel som ju prerušovať, aby ma náhodou nepovažovala za nevychovanca. A ona zatiaľ pokračovala:
„Tohto leta sa však zmenil. Prestal vrabcom hádzať kôrky, ktoré si so sebou prinášal vo vrecku naftalínových nohavíc a čoraz namáhavejšie sa došmotkal ku mne. Všimla som si, že miesto odrobiniek začal z vrecka denno-denne vyberať akýsi list, ktorý keď dočítal – snáď už po stýkrát - nepozrel sa už viac s vráskavým úsmevom na opodiaľ sa hrajúce deti. Len sklonil hlavu, podoprel sa o paličku pred sebou a keď si myslel, že ho nikto nesleduje, vytrel si z kútika oka slzu.“ Opäť stíchla. Nevydržal som:
„A potom? Čo bolo potom?“
Nastala zvláštna chvíľka ticha podobná tej, keď stojíš pred tabuľou a odrazu nevieš odpovedať na otázku pani učiteľky.
„Čo bolo potom...?“ Znelo to, akoby sa opýtala samej seba. Náhle sa akoby spamätala a nespravodlivo odmietavým tónom povedala:
„Už je neskoro, mal by si už ísť domov; len sa pozri, si celý biely a určite ti je aj zima. Dostaneš doma výprask ako minule.“
„Ale...,“ chcel som čosi namietať, no rázne dodala: „Choď! Choď už!“

Ukrivdene som vstal z lavičky. Je ako všetci dospeláci, pomyslel som si. Vždy prestanú hovoriť v tom najnapínavejšom, a potom ťa pošlú spať, lebo je neskoro. A navyše – vôbec som jej nepovedal, že som dostal bitku. Odkiaľ to vedela? Pomaly som od nej vykročil, uvedomiac si, že je mi naozaj zima a v duchu som už videl otcovu rozhnevanú tvár a počul mamine ustráchané obavy o moje zdravie. „Ale... ale príď ma sem-tam pozrieť,“ povedala odrazu zmeneným hlasom a ja som vedel, že odteraz sme priatelia, hoci ma pred chvíľou tak príkro odohnala. V tom krehkom momente priateľstva opäť mäkko zabzučala. To na znak priateľstva.
„Prídem.“

Svoj sľub som dodržal a hoci sa už odvtedy nikdy neozvala, často som jej rozprával svoje príhody a ona mi zas niekedy, keď som sa pri nej večer zastavil, poďakovala za môj záujem i starostlivosť radostným bzučaním. O dva roky sme sa však presťahovali do iného mesta a všetko sa udialo v takom zhone, že som sa nestihol so svojou lampou ani rozlúčiť. Po rokoch, keď som vyrástol zo školských lavíc, bol som sa pozrieť do mestečka svojho detstva, s úmyslom opäť uvidieť priateľku z detských čias. Na moje veľké sklamanie tam už žiaden park nebol – stála tam nonstopová benzínka a bolo tam veľa hluku a zápachu z automobilov. Dospeláci sa opäť vyznamenali: svoje deti obrali o park spomienok a mňa pripravili o bzučiacu priateľku, ktorá mala rada mlčanie. A skúste im po tom všetkom, čo o nich viete, povedať, že ste sa kedysi priatelili s lampou, ktorá priateľstvo pokladala za česť i zodpovednosť...

 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.