referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cyprián
Nedeľa, 27. septembra 2020
Mať priateľku (autorská rozprávka)
Dátum pridania: 03.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: seth
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 983
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 8m 20s
Pomalé čítanie: 12m 30s
 

Mať priateľku...
(Autorská rozprávka)

Čo vám teraz rozpoviem, sa naozaj stalo. Mohli by ste ma obviniť, že si vymýšľam len preto, aby som na vás zapôsobil, no krivdili by ste mi. Túto príhodu ste sotva mohli počuť, pretože som sa s ňou nezdôveril ešte nikomu - ani svojim súrodencom a tobôž nie rodičom, hoci som ich mal rád; myslím, že mi rozumiete – určite by ma obvinili z luhárstva alebo by, možno nechtiac, ublížili tomu, koho sa táto príhoda týkala. Aby som to skrátil; rozpoviem vám trochu tajomný a možno neuveriteľný príbeh. Risknem to, lebo sa spolieham na vašu zhovievavosť a pochopenie pre detské veci.

Presný rok vám už nepoviem, no viem, že bol december a ja som bol obyčajným tretiakom na Základnej škole. Pamätám sa, že v ten deň som bol po škole /čo vám budem hovoriť, stalo sa.../, a pretože sa priskoro stmievalo, vracal som sa domov cez tichý zimný park už potme. Bol to park ako každý iný detský park – boli v ňom nespočetné stromy jarabiny, ktoré v lete slúžili ako zásobáreň nábojov, i obľúbený staručký gaštan, na ktorý sme s chalanmi vyliezali a v mohutnej korune si robili nedobytné skrýše; mali sme zmapované všetky dostupné vtáčie hniezda, ktorých obsah sme držali vždy pod prísnou kontrolou – a dokonca tu nechýbali ani rozbité asfaltové chodníky, ktoré boli v lete výborným terénom pre Cyklistické majstrovstvá uličníkov.

Určite si ten park dokážete predstaviť, lebo je nabetón podobný tomu vášmu, s ktorým sa spájajú vaše detské spomienky. Ale niečím sa predsa len trošku líšil od ostatných, hoci to bola iba maličkosť. Pretože nie každý mal to, čím sa vyznačoval môj park. On mal totiž lampy. Množstvo lámp – nevysokých starých lámp, ktoré stáli vždy po jednej pri ošúchaných drevených lavičkách, na ktoré už asi zabudli všetci natierači v meste. Do toho večera som im neprikladal žiaden význam – veď to, čo vidíme každý deň, stráca pre nás čaro jedinečnosti.

Toho večera hviezdy nežiarili, pretože obloha bola zatiahnutá a každú chvíľu mohlo začať snežiť. O tomto čase bol park pustý a cítil som sa trochu osamotený. Možno práve preto mi napadlo len tak z dlhej chvíle pozdraviť prvú lampu, ktorú stretnem. Vtedy som ešte nevedel, čo bude nasledovať.
„Ahoj, lampa, máš sa?“, pozdravil som a chystal som sa rozjarenejšie kráčať ďalej.
„Zaujíma ťa vôbec, ako sa mám...?“, začul som odrazu smutnú odpoveď. „Vy ľudia ste takí pohodlní – ako otázky predstieraného záujmu kladiete naučené frázy, a pritom vás odpoveď ani nezaujíma. Je to ... naozaj neslušné,“ dodala.

Verte či neverte, v prvom momente som chcel zutekať. No neurobil som to: možno práve preto, že som bol priveľmi vystrašený. Skrátka som tam zostal stáť ako kôl v babkinom plote a vôbec som nerátal tie sekundy ticha, pokým som sa ako-tak spamätal. Musím však priznať, že jej vystupovanie vo mne vzbudilo rešpekt.
„Prepáč. Naozaj som netušil, že mi odpovieš. Doteraz som sa so žiadnou lampou nerozprával,“ úprimne som jej po chvíli odvetil a uprene som sa na ňu zadíval. Vyzerala vcelku obyčajne.
„Pravdu povediac,“ pokračovala, „ sotva by ti niektorá odvetila. Len si predstav ten chaos, ktorý by nastal, keby neživé veci dostali dar reči. Buď rád, že to tak nie je,“ povedala zastreto. Nastalo ticho. Bol som však veľmi - veľmi zvedavý, z akého dôvodu práve ona môže hovoriť ľudskou rečou, ale v momente, kedy som sa jej na to chcel opýtať, sama sa odrazu ozvala.
„Ách..., teba určite zaujíma, prečo rozprávam ako ty. Aby som ti to vyjasnila - dnes mám narodeniny a to je jediný deň v našom éterickom roku, kedy môžem hovoriť rečou ľudí.“ Náhle však zosmutnela a neveselo dodala: „Ale radšej mlčím...“ Jej melanchólia sa nevdojak preniesla i na mňa. Pocítil som túžbu utešiť ju.
„V škole sme sa učili, že mlčať je zlato a tiež, že mlčaním sa dá mnoho povedať. A navyše,“ hrdo som si uvedomil silu svojho argumentu, „k ukecanej lampe by si na lavičku ani nikto nesadol.“ Neozvala sa, iba tíško zabzučala. Začalo snežiť. Jedna studená hviezdička, druhá, tretia... – tisíce mäkkých chumáčikov pomaly a starostlivo prikrývalo zimný večer Perinbabinou nadýchanou perinou. Jedna mi spadla na nos, chvíľu tam postála a vzápätí sa roztopila, zanechajúc po sebe drobnú kvapôčku.
„Začína snežiť. Mal by som ísť domov“, skleslo som poznamenal, „rodičia sa o mňa budú báť a nerád by som ich znovu vystrašil. Minulý rok som totiž večer zmizol z domu a naši si mysleli, že som ušiel, lebo mi nedovolili pozerať film. Dokonca nebol ani s hviezdičkou. A ja som zatiaľ...“, musel som sa pousmiať pri spomienke na ten večer a celkom som zabudol, že mojím poslucháčom je staručká rozprávajúca lampa, ktorú moja historka v tejto chvíli možno ani nezaujíma, „...a ja som zatiaľ vzal pod pazuchu rozprávkovú knižku O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku a hoci nie som žiadna baba, vybral som sa ju hľadať i ja. Otec však zavolal žandárom, že som sa stratil, a tí ma našli ležiaceho v záveji, lebo rozprávku som nenašiel, a tak som chcel aspoň spočítať hviezdy, aby som bol svetu aspoň trošku užitočný.“ Na chvíľu som sa zachmúril, lebo som si spomenul na ten výprask, čo doma nasledoval, keďže dospeláci nikdy nemali zmysel pre vedecké zanietenie svojich detí, ale nechcel som sa v jej očiach - vlastne svetle - zhodiť, a tak som zmĺkol.

Až teraz som si uvedomil, ako dlho už nič nepovedala.
„Haló! Počúvala si ma vôbec?“ opýtal som sa pochybovačne.
„Áno,“ odvetila a z jej hlasu som vycítil, že určite len na pol ucha, lebo hlas mala vzdialený, ako keby sa oddala nejakým neveselým myšlienkam. Isto to súviselo so snežením. Za ten čas, čo sme boli spolu, už mala tenký bielučký klobúčik a v jej hrejivom kuželi svetla, ktorým zalievala chodník, trblietavo tancovalo možno tisíc hodvábnych tanečníc, ktoré sa neustále striedali. O chvíľu som nebol biely iba ja, ale i asfaltový chodník a drevená lavička, ktorá aspoň takto skryla svoj zahanbujúci vzhľad. V tejto večernej pohode som mal chuť ešte chvíľu s ňou zostať, a preto som odhrnul z kraja lavičky sneh a sadol som si. Odrazu ale na mňa zhora spadla prekvapujúco horúca kvapka a ja som spozoroval, že stará lampa plače. Nechápavo som sa na ňu zahľadel. Najprv ostýchavo zabzučala a až potom sa ozvala:

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.