10 minut po zvonení profesorka nabehne do triedy v novej kolekcii zo second- handu. Udychčaná sadne za katedru a rozmýšľa načo sem vlastne prišla, keď ju aj tak nikto nebude počúvať. Chvíľu sa zamýšľa nad náplňou svojej práce a potom položí klasicky nudnú otázku: "Komu sa dnes nechcelo prísť do školy? Alebo lepšie povedané, kto blicuje?" Tu sa týždenníci trhajú a dohadujú, kto chýba a kto šiel poza školu. Po chvíli miernej hádky povedia mená. A je zapísané. Hodina sa začína.
Profesorka sa tvári, že rozumie tomu, čo vysvetľuje a my študenti len unudene sedíme v lavici a počúvame jej výklad. Sem-tam si niečo napíšeme do zošita. Len tak pre efekt. V tom zrazu zaznie nečakaná otázka zo zadu triedy: "A Pani profesorka, kde sa vlastne nachádza Ghana?" Profesorka upenlivo húta, očividne je zaskočená touto otázkou. Určite to nečakala. Je to vidieť na jej zúfalom pohlade. A aby to zahovorila tak povie: "Neviem, musím sa ísť pozrieť do knihy, hneď to bude..."
A začne sa hrabať v knihe, ktorá sa už dávno nepoužíva. Po chvíi umorného hľadania sa postaví pred triedu, vyčarí na tvári víťazoslávny úsmev a povie: "Veď je to v Afrike, ale to je učivo zo základnej školy to ste mali dávno vedieť." Ten jej humor, hlavne, že ona to vedela. Hodina pokračuje ďalej, všetci unudene sedia v lavici a rozmýšľajú, čo budú robiť cez víkend. Len profesorka je akási divná. Trpí bohužiaľ nevyliečiteťnou chorobou, ktorá sa volá samomluva, ale asi je tá choroba v tak pokročilom štádiu, že si to osoba stojaca pred tabuľou neuvedomuje… Občas sa na ňu niekto pozrie a tvári sa, že všetkému rozumie, ale to len preto aby profesorka mala pocit, že si plní svoju pracu. Ale viete ako sa hovorí Zdanie klame. Keď to učivo je tak strašne nudné. Bola by som zvedavá, či aj zvieratá v Ghane sa o nás učia. Predpokladám, že nie. Tak načo, načo mi to bude? Ešte zostáva par minút do konca hodiny. Profesorka zúfalo vysvetľuje novú látku, ale má to márne, nikto ju nepočúva. Od zúfalstva sledujem sekundovú ručičku na hodinkách. Kebyže si chce spravit skratku a ukončit hodinu skôr....
Konečne zvoní. Učiteľka smelo pokračuje vo svojom monológu.. Zrazu sa zastaví a uvedomí si, že v triede okrem nej už nezostal nik. Zoberie si teda všetok svoj majetok a odíde do zborovne…
