V jednu upršnú letnú noc, presnejšie 1. júla 1993 sa niesol chodbami Trstenskej nemocnice plač dieťaťa. Nebol to plač ako iný, bol to plač života. Pár dní som ešte pobudla v nemocnici, keď konečne prišiel čas ísť domov. Keď som vyšla z nemocnice nestačila som sa čudovať. Sama sebe som si hovorila: ,,To je ale veľká izba. Koľko farieb je v nej. Je toto môj domov?" no po chvíľke prišiel ocino a spolu sme nastúpili do auta.

Až vtedy som pochopila, že niesom doma a práve tam idem. Keď som sa konečne dostala na to dlho očakávané miesto, čakalo ma ďalšie milé prekvapenie. Doma ma privítala celá naša rodina. Ja som bola spočiatku zmätená a nevedela som kto to všetko vlastne je. Postupne som ich všetkých spoznávala, no stále pribúdali noví a noví ľudia a na mňa to bolo zrazu veľa a tak som sa pustila do plaču. Mamina ma vzala a odniesla z obývačky plnej ľudí do tichej a útulnej postielky pripravenej len pre mňa. Takmer stále som spala a ani nevnímala ako rýchlo plynie čas. Ani som sa nenazdala a jedného rána som sa chytila postielky a postavila sa. Hneď sa mi to zapáčilo a tak som po štvornožky preplazila celý dom. Začala som objavovať ešte skryté tajomstvá v našom dome. Žiadnu poličku, skrinku, či kút som nesmela prehliadnuť, preto boli rodičia nútený všetky sošky a vázy premiestniť navyššie miesto. Našla som si nových nerozlučných plyšových kamarátov, bez ktorých somsi už detstvo ani nemohla predstaviť. Čas bežal a na svet prišla moja mladšia sestra Katka. Bola som rada, že mám sestru a budem sa s ňou môcť hrať. No Katka tak isto vyrástla a chcela sa hrať s hračkami ako ja a preto som sa s ňou musela deliť.

Začala som chodiť do škôlky. Mamina sa bála, že tonevydržím a začnem za ňou plakať, no ja som bola šťastná, že som spoznala nových kamarátov a hračky. Jediné čo som nemala rada bolo obedňajšie spanie: ,,Však som už dosť veľká nato aby som na obed spala ako moja malá sestra nie?" Po škôlke prišla škola a s ňou už aj určitá zodpovednosť. Na prvom stupni som bola pod dozorom mojej maminy a tak som nemohla veľmi vyvázdať. Malo to síce aj svoje výhody, veď ktoré dieťa má svoju maminu stále pri sebe? Keď som sa dostala na druhý stupeň, mamina odišla učiť do Liesku. Vtedy som necítila nijakú zmenu, lebo som sa venovala svojim novým spolužiakom. Zistila som, že som s väčšinou chodila aj do škôlky. Neboli sme práve najlepší kolektív, no ja som sa snažila vychýdzať zo všetkými. Od piatej triedy sme stále rovnaký kolektív, iba jeden spolužiak nám odišiel zo školy. Ako som pomaly rástla, začala som mať aj vlastné záujmy. Hrávam volejbal, stolný tenis, plávam. Chodila som aj na tanečnú a na umeleckú školu, kde som sa naučila hrať na hudobný nástroj, konkrétne na flautu. V budúcnosti by som sa chcela aktívne venovať cudzím jazykom, najmä Angličtine a Španielčine.