Bol ešte len tridsiaty jún a už ráno dosahovala teplota dvadsaťdva stupňov. Vyvolalo to vo mne zlý pocit, pretože nie je možné, aby vystúpili teploty v lete tak vysoko. Pomyslel som si, že dnes sa stane niečo zlé. No doma som zostať nemohol, musel som ísť do školy.
Náš autobus s presnosťou na minútu meškal štvrťhodinu. Vždy si podľa neho nastavujem hodinky. Najskôr vylúštim čas odchodu z cestovného poriadku, ktorý je roztrhaný a polepený plagátmi typu: Každý piatok disco vo Flashi, vodka len za 5 sk. A potom k tomuto času pripočítam pätnásť minút a mám presný čas. No vráťme sa k autobusu, ktorý by mimochodom mohol dostať prívlastok generačný, pretože vozil do školy už mnoho generácií. A taký starý bol aj jeho šofér, čo by nevadilo, ale to, že je napoly hluchý a že mu musím trikrát opakovať, že chcem polovičný lístok a on mi dá celý, to už vadí. No nesťažujem sa, môže to byť aj horšie. Po zakúpení lístka som sa usadil do pohodlnej, anatomicky vytvarovanej sedačky a započúval som sa do príjemného zvuku roztraseného šesťvalcového motora.
Naše slovenské cesty v kooperácii s vytlčenými tlmičmi spôsobili to, že som upadol do sladkého spánku, z ktorého ma vytrhol až náraz mojej hlavy o okno autobusu a následný smiech mojich spolucestujúcich, ktorí nie sú vôbec škodoradostní. To už bolo pol ôsmej a slniečko vyskočilo nad horizont. A nebyť predvolebného plagátu strany ANO, tak by mi svietilo rovno do očí, vtedy som sa rozhodol, že budem voliť Ruskovu ANO a nie KSS, lebo ich plagát iba prekážal vo výhľade. A vtedy sa to stalo, bolo počuť výbuch a nám začal horieť ten roztrasený šesťválec.
Do autobusu sa rázom dostal kúdeľ dymu, no šoféri SAD sú zrejme na takéto situácie cvičení a pripravení, pretože náš starý šofér bol vonku ako prvý. Oheň onedlho dohorel a na počudovanie všetkých nebol motor vôbec poškodený, no v autobuse bolo všetko obhorené a bol tam aj veľký smrad. Mohli sme si vybrať, buď budeme smrdieť a budeme sa viezť, alebo smrdieť nebudeme a na ďalší autobus budeme čakať tri hodiny. Ja som si povedal, že lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche a šiel som s obhoreným autobusom. Vtedy som si spomenul na moju zlú rannú predtuchu a bol som rád, že sa nič vážnejšie nestalo.
No skutočne hrôzostrašné veci sa začali diať až v škole a to potom ako nám triedna profesorka odovzdala vysvedčenia.
