Jeden krásny slnečný deň som sa rozhodol zájsť do mesta za maminou. Chceli sme pobehať po meste a nakúpiť rôzne hlúposti. Veľmi som sa tešil. Myslel som si, že už mi tú radosť nemôže nič pokaziť, ale v tom momente, ako som bol pred podchodom, som zazrel našu susedu Dorotu.
Žije hneď vedľa nás a v mojich hodnotových rebríčkoch krásy a zvedavosti obsadzuje dve rozdielne miesta: krásy posledne a zvedavosti prvé. Je to taká osoba, ktorá keď sa niečo dozvie, už to vie celý dolný koniec a onedlho celá dedina. Vďaka nej sme všetci stále v obraze, kto na koho čo povedal a ako sa kto obliekol a mnoho ďalších zaujímavostí, ktoré by sme sa bez nej tak skoro nedozvedeli.
Je to nízka osoba, vyzerajúca ako hroch obklopený pneumatikami sadla, ktoré namiesto chôdze zabraňujú gúľaniu len dve malé, ale za to hrubé nožičky. Hlavu má zdobenú hrivou, pripomínajúcu steblá obilia na poli po riadnej víchrici. Sú v takom zlom stave, že sa vôbec nedá určiť, aká je ich pôvodná farba. Nosí ich zapnuté v spone, ktorej už nejaký ten zub chýba. Je krikľavo červenej farby, ktorá vám pri pohľade na ňu neustále bije do očí. Tvár ma napuchnutú a zvráskavenú, pripomínajúcu scvrknutý zemiak. Malé očká sa snažia hľadieť spod zdeformovaných a opuchnutých viečok. I keď ich takmer nevidno, ony vidia takmer všetko a to tiež vďaka okuliarom, ktoré ,,krásne“ ladia s tvorom tváre a výzorom. Hrôza! Sú hnedé a ich veľkosť dioptrií sa nedá určiť. Okuliare drží nos neznámeho typu, ktorý je mierne zahnutý a narazený. Zdobí ho jedna obrovská hnedá bradavica nad pravou nosnou dierkou. Nad ústami rastú fúzy, ktoré má väčšie ako hociktorý školák v pubertálnom veku. Jej krivé ústa namaľované krikľavo-červeným rúžom už len dotvárajú odpor, ktorý vzbudzuje u ostatných.
Na sebe mala sukňu, do ktorej by som sa zmestil ja s celou svojou famíliou a staré tričko s krátkym rukávom a zodratým znakom v strede. Prsty na nohách veľké asi ako hrubé batérie boli utláčané v malých sandálkach, ktoré sa pod toľkou váhou sadla rozpadali. Prsty na rukách mala obvešané zlatými prsteňmi, za ktoré by sme sa uživili po celý rok. Krk má krátky, nie veľmi obratný a tiež značne obrastený sadlom. Čudoval som sa, ako si zapla retiazku, ktorú mala doslovne zarytú v ňom. Neškrtilo ju to? Tej už ani fitnes zrejme nepomôže. Ba ani relácia, čo beží na jednotke v telke – SuperTelo.
Keď sa na ňu už len pozriete pozriete, pomyslíte si, ako také monštrum vôbec môže existovať. V tej chvíli, ako prechádzala okolo mňa, môj pohľad sa uprel do zeme a prosil som Boha, aby ma nespoznala. Akoby naschvál suseda Dora ma uvidela a usmiala sa na mňa. Vycerila svoju krásnu protézu plnú zlatých zubov, ktorá ma vďaka slnečným lúčom oslepovala. No keď podišla bližšie a začala sa so mnou rozprávať, protéza sa jej mykala z jednej strany na druhú. Netrápilo ju to, ale mňa skoro rozhodilo od jedu. Pri trápnom dialógu by som sa bol najradšej prepadol pod zem. Všetci na mňa hľadeli a blbo sa usmievali.
Hoci je taká aká je, lakomá , zvedavá a podozrievavá keby sa odsťahovala život bez nej by bol na našej ulici nudný a už by sme neboli každý deň v obraze.
