referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Adam a Eva
Utorok, 24. decembra 2024
Bolo to na neuverenie
Dátum pridania: 11.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: LeLex
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 934
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.2
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 3m 40s
Pomalé čítanie: 5m 30s
 

"Kočky, musím vám niečo povedať", váhavo som začala s rozprávaním, ktoré zmenilo môj život.
Včera, ako som tak sedela na posteli, rozzúrená, lebo ma práve nahneval "bráško", zrazu mi začal zvoniť mobil. S veľkou neochotou a blýskaním v očiach som sa postavila a pozrela na displej, ktorý mi oznamoval, že volá nejaké súkromné číslo. Zdvihla som a podráždene som sa ozvala: "Prosím". Medzitým som začala kráčať smerom späť k posteli, že si sadnem na svoje vyhriate miestečko a nenechám sa nikým rušiť. Avšak to, čo prišlo potom, ma rozrušilo natoľko, že som si vôbec neuvedomovala, že som bola nahnevaná, alebo že som mala v pláne len tak polihovať a nerobiť vôbec nič.

Z telefónu sa ozvalo veľmi bojazlivo, avšak rozhodne: "Ahoj Lenka, musíme sa stretnúť". V prvom momente som vôbec nevedela, kto to je, ale ten hlas mi bol nejaký veľmi dobre známy. Spočiatku sa nepredstavil, ani nepokračoval, len si tichúčko povzdychol. Začudovane som hľadela do okna a v momente ako som sa išla spýtať, že s kým vlastne hovorím, muž s tajuplným hlasom sa znova ozval: "Viem, že ti to bude pripadať veľmi zvláštne, ale my dvaja sa musíme stretnúť a to ešte dnes. Je to veľmi dôležité". Skôr ako som vôbec stihla namietať, že už mám nejaké plány, tak pokračoval: "Zastavím sa u teba o hodinu. Viem, že nemáš naplánované nič dôležité a že najesť sa za tú dobu stihneš. Takže, uvidíme sa o štvrtej. Ahoj". "Čooo?", narýchlo som zo seba dostala trochu priškrteným hlasom, ale už bolo neskoro. Tento neznámy muž už položil a ja som sa mohla porozprávať akurát tak s pozadiím na mojom telefóne.

Všetko to bolo veľmi zvláštne. On, ten telefonát a v neposlednom rade aj to, že vedel, že nemám nič na pláne a tiež že som sa ešte nestihla najesť. "Ehm, a on vedel, kde bývaš?", zrazu ma prerušila jedna z kamarátok, avšak druhá ju zahriakla: "Pssst, nechaj ju rozprávať. Neprerušuj ju". Akokeby som jej otázku ani nebola počula, pokračovala som.

Po tom, ako som sa trochu spamätala y prvotného šoku, som sa iba hlasno rozosmiala a išla si zobnúť niečo malé do kuchyne s myšlienkou, že je to riadna "blbosť" a niekto si zo mňa určite len vystrelil a náhodou sa trafil, že som ešte nejedla a že na dnes nemám žiadne plány. Minúty ubiehali a ja som na túto malú záhadu už ani nepomyslela, keď sa telefón znova rozozvučal. Tentokrát som zdvihla s veľkým pobavením, no nestihla som zo seba dostať ani hlásku a on mi povedal: "Som tu. Poď von". A zas som ostala len ja a môj nemý telefón.

Ani neviem prečo, asi to bolo z mojej nekonečnej zvedavosti, ale bezmyšlienkovite som si natiahla kabát, obula topánky a vyšla som von. Už na prvý pohľad mi bol ten muž sympatický. Nevedela som to vysvetliť a pravdupovediac som ani nemala veľa času sa nad tým zamýšlať. Vyšla som pred bránku, pozrela som sa mu do očí a s úplnou rozhodosťou som sa chladno ozvala: "Som tu. Čo odo mňa chcete?" Avšak jeho reakcia ma šokovala. Slzy mu zaliali oči a on mi zlomeným hlasom povedal: "Prepáč". Potom mi vtisol do ruky krabičku, veľkosti asi ako krabica od džúsu, nastúpil do auta, bez slova odišiel a ja som tam zostala stáť ako skamenená socha.

Neviem, po akej dlhej dobe som sa konečne spamätala a vošla som späť do domu. Ešte stále som nezačala normálne dýchať. V rukách som držala škatuľku a horela som nedočkavosťou, že čo to všetko vlastne malo znamenať. Bola som priveľmi uchvátená na to, aby som sa na ňu len ta vrhla a rozbalila ju. A tak som išla do kuchyne, uvarila si čaj a pomalím krokom som sa pobrala do svojej izby. Sadla som si na postel, krabičku položila vedľa seba a zamyslene som hľadela na ten malý zázrak. Nevedela som, čo mám čakať, čo robiť... Po chvíle neistoty som zobrala do rúk balíček a otvorila som ho. Síce som vôbec netušila, čo v ňom bude, ale to čo som uvidela prevýšilo všetky moje predstavy. Totiž, aby som to vysvetlila, nebolo v ňom vôbec nič. Len zdrap papiera. A tak som ho s trasúcimi rukami otvrila a nahlas som čitala: "Veľa som pokazil a nikdy ti nič nedal. Teraz to chcem zmeniť. Dávam ti prázdne miesto, aby si ho mohla naplniť. Prosím, zmiluj sa a zavolaj mi - 0907 394 988. Tvoj otec".

Tak toto sa mi včera stalo. Ešte stále tomu nemôžem uveriť, ale viem, že chcem, aby sa veľa vecí zmenilo a preto mu ešte dnes zavolám.

 
Podobné referáty
Bolo to na neuverenie GYM 2.9410 825 slov
Bolo to na neuverenie SOŠ 2.9479 782 slov
Bolo to na neuverenie SOŠ 2.9611 515 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.