Aj keď sa mi z bruška nechcelo, už bol čas a tak jedného prekrásneho dňa sa niesol chodbami trnavskej pôrodnice môj plač. Plač, ktorý volal po živote. Bolo ho počut široko-ďaleko. Stalo sa to. Po príchode domov som zažila menšiu slávu. Každý sa tešil bábätku s veľkými modrými očami ako nezábudky, ktoré zavítalo do rodiny. Okolo mojej postieľky sa mihalo veľa ľudí. A to najmä moja mama a otec, ktorí ma pohládzali každým svojím pohľadom sťa lúče slnka kvietky na lúke. Veď kto by nebol zvedavý na nový prírastok do rodiny?
Ako plynul čas, pribúdali mi dni, týždne, mesiace a ani som sa nenazdala a už som sfukovala prvú sviečku na mojej torte. Postupne som sa naučila chodiť a rozprávať. Chcela som objavovať a skúmať. To bolo moje!
Keď som začala chodiť do škôlky, do ktorej som sa aj veľmi tešila, hneď som si našla veľa kamarátov. Spomínam si, ako sme si stavali z penových kociek bunker, hrali sa v kuchynke. Nastal deň, keď som bojazlivá zasadla do školskej lavice s napätím, čo bude ďalej. Po čase strach prešiel. Odhodlaná naučiť sa nové písmenka, čítať, písať a rátať som cupitala do školy s taškou na pleciach. Ročníky ubiehali. Teraz som žiačkou 8. ročníka a čakám, kedy skončím základnú školu, aby som si mohla naplno užiť strednú.
A čo bude ďalej? Rada by som ... Dúfam, že si svoje plány uskutočním.
