Nastal nový deň. S nevoľou sa prebúdzam, myseľ plná povinností ma kruto vyháňa z tepla postele. Do môjho rozospatého mozgu teraz prichádzajú vnemy len veľmi pomaly. Preberiem oči rannou dávkou chladnej vody a zrak mi spočinie na zrkadle smejúcom sa na tej bytosti, čo sa doň odvážila pozrieť.
Toho človeka nepoznám, každé ráno je iný. Čo od neho možem čakať dnes? A čo zajtra? A nasledujúce roky? Myšlienky mi zablúdia k iným zrkadlám. Odrážajú schránky našej existencie a ešte stále nepraskli. Ostala im totiž nádej, že ten uponáhľaný obchodník raz vstane s pokojom na tvári a matka s ustaraným výrazom sa na seba usmeje po prebdenej noci strávenej v obavách.
Vtedy sa zrkadlo zahľadí a otvára si dvere do našej duše. Pokúša sa odhadnúť naše konanie, vybavuje si odrazy minulosti a chystá sa nahlidnuť do budúcnosti. Avšak to, čo vidí mu nestačí. Chcelo by vidieť viac. No bolo by to dobré? Možno áno. Spoznalo by chybu o moment skor a poradilo by, akú cestu si máme zvoliť. Cestu, za ktorú by sme sa nemuseli hanbiť a naši potomkovia by ju šliapali po nás, aby nezmizla v prachu. To je cena, aby náš zajtrajší pohľad do zrkadla stál za to, pretože len ono číta naše myšlienky a túžby.
Náš odraz predsa tvoríme my sami.
