Pri slovnom spojení „buďme rodina“ ma okamžite napadne otázka: A nie sme rodina? Veď sa vidíme ráno, prehodíme pár slov, my deti letíme do školy a naši rodičia do práce. Obedujeme každý inde takže nemáme čas sa porozprávať preto chytíme do ruky mobil a odušu esemeskujeme s kamarátkami. Po škole príde na rad učenie, ktoré väčšinou trvá približne dve tri hodinky. No a potom zasadneme za počítač alebo televízor spolu s rodičmi a „čumíme“ doň, až kým nejdeme spať. A ráno sa začína ten istý kolotoč odznova. Nie sme spolu často ale stačí nám to. Ozaj nám to stačí? Ihneď ma napadne ďalšia otázka: Naozaj sme skutočná rodina keď si nevieme nájsť čas ani na rozhovor, spoločnú prechádzku alebo malý výlet do prírody? To asi nie.
Skutočná rodina má mať určité duchovné hodnoty, na ktorých by im záležalo, a ktoré mnohým dnešným rodinám chýbajú. V tejto uponáhľanej dobe viesť plnohodnotný rozhovor medzi rodičom a ich dospievajúcim dieťaťom je potupou pre dieťa, ktoré ho nakoniec aj tak ukončí so slovami: Mama, veď je to trápne a už to nie je v móde. Tak čo je potom v móde opíjať sa na diskotékach na mol a predvádzať sa potom kto vypil viac a koho musela odvážať sanitka? Alebo komu sa podarilo „potiahnuť“ otcovi viac peňazí? Čudná móda.
Obzrime sa nazad do minulosti a spomeňme si na našich starých otcov alebo staré mamy. Nepoznali počítače, mobili, internet a niektorí ani televízor hoci v tej dobe už mohol existovať. Dnes si život bez počítača konkrétne bez internetu ani nevieme predstaviť. Dokážeme si cez neho nakúpiť, platiť účty, zariadiť si dovolenku. Niektorí si dokonca nájdu svoju budúcu manželku alebo manžela. Stačí „tak málo“. Kliknúť na www a „porozprávať sa".
Avšak porozprávať bez toho aby sme si hľadeli do očí a ešte pri takej dôležitej veci akou je spoznávanie sa dvoch mladých ľudí, ktorý toto zoznámenie ukončia spojením životov v jeden, to podľa môjho názoru ani nemôže byť rozhovor. Manželstvo sa im však po čase, na rozdiel od iných párov veľmi rýchlo rozpadá, lebo si akosi prestali rozumieť.
Takto nejako to funguje aj v rodinách. V niektorých sa na rozhovor nájde čas vždy. Všetko ide ako má, deti doma nemajú strach povedať všetko pred rodičmi/aj keď niektoré tajomstvá si treba nechať pre seba/ a rodičia im odmalička vštepujú že sú tu iba pre ne. Dokážu si miesto nudného televízora zahrať karty alebo zájsť spoločne do kostola a poďakovať BOHU. Toto by mal byť model skvelej rodiny.
Ale existujú aj rodiny kde slová ako láska a porozumenie nehrajú žiadnu rolu. Rodičia majú vlastnej práce vyše hlavy a nemajú čas zamýšľať sa nad tým, že ich deti majú možno problémy v škole alebo medzi kamarátmi. Často sa tieto problémy končia návykmi na škodlivé látky od tých menej hrozných (cigarety) až po tie najhoršie (drogy) a deti pomaly „chradnú“ pred očami rodičov zatiaľ čo oni zarábajú ťažké peniaze. Jedinou záchranou pre ne je mať pri sebe priateľov, ktorí dokážu pomôcť v núdzi. Keď nato prídu rodičia väčšinou zvaľujú vinu jeden na druhého a pritom vznikajú rozchody, ktoré dieťa trápi ešte viac. Toto by nemal byť model dobrej rodiny.
Každý si svoje problémy rieši inak: jedni sa snažia vyrozprávať sa každému a pomôže to, druhí sa to snaží zakryť pred priateľmi ,rodinou a tiež mu to pomôže. Skúsme však toto: Vypnime počítač, televízor, mobil a buďme rodina.
