Čo si predstavíme pod slovom rodičia? Skoro každý z nás si predstaví dvoch ľudí, ktorých vidí každý deň bez toho, aby o to stál. Ak máme problémy, kamaráti sa od nás odvrátia, lebo nemajú záujem zdieľať naše problémy spolu s nami. Ale rodičia, tí nám pomôžu, a keby mohli prevezmú celú tú ťarchu na seba. Snažia sa nám pomôcť vždy, keď vedia o našich problémoch. My si však chceme pomôcť sami. Dokázať, že sme dospelí a vieme si poradiť. Ale mať 18 rokov, to neznamená dospelosť. Dospelosť nám dá život a skúseností. Určite je jednoduchšie podeliť sa o problémy. Nájsť v niekom nádej a oporu, ale veľmi rýchlo zabudneme nato, že nám niekto niekedy pomohol, že nám poskytol oporu v najťažších chvíľach. Ale rodičia budú vždy ochotní poskytnúť nám pomoc a nebudú od nás očakávať, že im budeme navždy zaviazaní. Stačí, aby sme im jedným slovom poďakovali a nie sa tvárili, že nám pomohli, aj keď sa im nikto neprosil.

Mami, oci, cítiť tu dnes ticho. Hľadíte na nás, na svoje dcéry a synov, ktorí sú už dospelí. Stojíme tu pred vami a rozmýšľame, ako slovami vyjadriť množstvo pocitov, ktoré cítime v tejto chvíli. Sami seba sa pýtame, prečo nám teraz viaznu v hrdle slová, ako veľmi vás máme radi.

Spomínaš mami, na môj prvý výkrik v nemocnici, na tú malú guľôčku, ktorá chcela hneď všetko vidieť a poznať? Alebo na tú básničku o hruške, čo si rozbila kolená, alebo na tie nové roztrhané šaty? Potom sme písavali úlohy. Pamätáš ako ťažko som napísala svoje prvé kostrbaté áčko? Vidím tvoje ruky s mierne rozšírenými hánkami na šlabikári a ja za tebou opakujem ma- ma, mama. Mami spomínaš aká som bola šťastná, keď sa ozval prvý piskot pod našimi oknami? Ty si len s úsmevom povedala, ale nie dlho. Najväčšmi si pamätám tie tvoje ustráchané oči, keď som bola chorá, keď si pri posteli prebdela celú noc. Kedykoľvek, keď som sa prebudila, vždy si bola pri mne.

Mami plačeš? Neplač. Teraz už aj ja viem ako chladia slzy, keď plačem, že život je krásny a človek musí pre niekoho žiť. Dnes viem, čo je život – krásna lúka plná kvetov, slnko zohrievajúce svet a ľudia, ktorých každodenne stretávam. I ty, s krásnym úsmevom i ty otec, s prísnou tvárou. Život, to je obrovský strom, pod ktorým si môžu oddýchnuť všetci ľudia.

Mami, mám ťa veľmi rada a chcem ti každý deň, ako i v tento krásny večer povedať slovíčko ďakujem. Ďakujem za cestu k životu, po ktorej si ma naučila kráčať. Ďakujem za pohladenie tvojou hebkou rukou, za prebdené noci, v ktorých si spolu so mnou prežívala bolesť. Ďakujem mami, za všetko ti ďakujem, za to, čo bolo i za to, čo príde.

Spomínaš tato, na ti pokazené hračky, ktoré si mi toľkokrát opravoval? Na krásne prechádzky – nosieval si ma na koni alebo na naše prvé zápasenie doma? Keď som prehrávala, vždy si sa podal, aby som neplakala. Alebo na naše večeri – rozprával si mi rozprávky. No aj keď som povyrástla, stále by som si dáku vypočula. Spomínaš na moju prvú jednotku? Pohladil si ma po tvári a povedal si, som na teba hrdý.

Oci, tvoju tvár poznačilo už niekoľko vrások, vlasy ti obeleli, no oči, oči máš stále rovnaké. A teraz sa dívaš na mňa, na svoju dcéru a práve teraz chceš povedať, je z nej už slečna. Možno si bol trochu sklamaný, keď si sa dozvedel, že máš dcéru. Možno si chcel syna, no tato ver mi, že som sa veľmi snažila, aby si teraz nepovedal, mohol to byť syn.

Dnes spravíme prvý veľký krok bez vašej pomoci, krok do sveta dospelých. Áno, sme dospelí. Ale aj tak vieme, že vy tomu neveríte. Stojíme tu pred vami, možno takí akými ste nás chceli mať. Ak nie, potom odpusťte. Ak áno, za to vďačíme práve vám, drahí rodičia.