Ako každú sobotu aj tuto sa všetky zvieratká zeleného lesa stretli pri prameni potôčika, klebetili kto koho zjedol alebo sa ešte len chystá zjesť, komu sa narodilo koľko potomkov ale stále viac a viac zvieratiek sa zastavovalo pri mladom zajačikovi na veľkom kameni, ktorý zapálené prednášal prihovor plný silných emócii a ideálov.
Čoskoro aj tie najblbšie zvieratka pochopili, že sú v nebezpečenstve, v nebezpečí pred človekom, pred jeho splodinami každodenného života, života plného snahy zhromaždiť viac majetku ako majú jeho susedia. Už by nepobehovali po lese a na bruškách by ich nešteklila tráva ale dorezali by ich konzervy, už by viac nemohli piť čerstvú vodu z potoka, už by viac nebolo počuť v lese ticho, nebolo by počuť štebot vtákov alebo krik deti na prechádzke s rodičmi ale rachot obrovských mechanických monštier, bagrov a smetiarskych aut, nadávky oplzlých robotníkov. Dohodli sa, že musia zakročiť len žiadne z nich nevedelo ako. Ako by mohlo par zvierat zmeniť svet? Nemôžu.
Ale aj tak sa prihlásil mladý zajac, pôjde za ľuďmi presvedčiť ich aby namiesto skládky postavili recyklačné centrum alebo aspoň aby skládku presunuli inam, niekam za džungľu panelákov. Zvieratkám sa nápad pozdával, žiaľ, žiadne nemalo dosť odvahy pridať sa k zajacovi. Krtko žije pod zemou, to nie je jeho problém, stará sova zas čoskoro zomrie a podobne alibisticky sa správali aj ostatné zvieratká. Všetky okrem túlavého psa, ktorý pred rokmi ušiel z džungle panelákov, nevydržal sa ďalej pozerať ako ľudia bezohľadne ničia svoje okolie. Ako pomaly zabíjajú svoje deti a nie len svoje... Už nemal čo stratiť, nemal kam utiecť. Nikto by nemal utekať ale bojovať za svoje práva. Poprosili aj krtka, hoci nechcel, pridal sa. Cely život ťažko pracoval, robil čo mu povedali, čo povedala jeho žena. Veľakrát nemali pravdu ale krtko sa podriadil. Lesné zvery im popriali veľa šťastia a hrdinovia, mladý zajac, túlavý pes a krtko sa vydali na cestu. Na cestu cez les plný zelených mítiň , starých dubov, krikov a okolo potoka, okolo miest kde sa hrávali ako malé zvieratká s kamarátmi, okolo miest, ktorých osud bol v ich labkách. Cestou túlavý pes rozprával príbehy svojej mladosti, príbehy o ľuďoch, čo robia. Pri jeho rozprávaní zajac veľakrát zapochyboval o svojich ideáloch ale neprestal veriť. Iba krtko celu dobu nič neprehovoril.
Keď dorazili na kraj lesa sadli si a pozorovali skládku. Stále prichádzali ďalšie a ďalšie modré smetiarske auta plne odpadkov, sypali ich na zem a bagra zas presúvali odpad z miesta na miesto. Nedokázali pochopiť ako môžu ľudia vyhodiť toľko veci, toľko veci každý deň. Snažili sa s ľuďmi dohodnúť ale ľudia im nerozumeli, nechceli rozumieť. Zajac aj pes robili čo mohli ale nič nepomáhalo. Pochopili, že len komunikáciou nič nezmenia, mocný ľudia sú tvrdohlavý, a preto sa postavili pred bager, chceli ho zastaviť vlastným telom ale bagrista si z toho ťažkú hlavu nerobil, zaradil rýchlosť, prešiel ich a odhrnul na kopu odpadu. A krtko? Ten len nečinné z diaľky prizeral ako jeho priatelia zomreli za ideály, ktorým verili, otočil sa a šiel v tichosti naspäť domov. Zomreli zbytočné nikoho a nič nezmenili.
