Dno duše

Vybral sa raz človek v noci,
postaviť sa svojmu strachu.
Neveriac na vyššie moci,
odhodlaný prísť tme na chuť.

Istý si bol neistotou,
rozum vravel - ďalej choď.
Nad obavou slovom sťatou,
postavíš si z ega loď.

Nával pochýb hatá cestu,
nepoznanosť ťaží nohy.
Pomaly sa blíži k miestu,
kde aj kruh má ostré rohy.

Otvoriť chce obe oči,
zakrýva ich však rukami.
Kormidlo by rád otočil,
ale nechce žiť s potkanmi.

Konečne keď stiahol strach,
rýchlo zistil, čo ho kúše.
Jemne utrel z obáv prach a
uvidel dno svojej duše.