(rozprávanie)

Jedného dňa som sedela vo svojej izbe, predo mnou ležal otvorený zošit. Počasie vonku priam lákalo k prechádzke. Slnečné lúče mi svietili priamo do očí a znemožňovali sústrediť sa.

Vtom do izby vošla moja mama. „Ty už si doma?“ pýtam sa prekvapene. O takomto čase je obvykle ešte v práci. „Niečo sa stalo,“ počujem je pridusený hlas, taký nepodobný veselému tónu, ktorý má zvyčajne. Prekvapene zdvíham oči od zošita. „Otec mal nehodu,“ neveriacky počúvam z jej úst. „Je mŕtvy.“ Nechápavo som zakrútila hlavou. „To nie je možné... Veď mal byť v práci. Nemohol...“ sypem zo seba slová. Mama prepukla v usedavý plač a utiekla do spálne. Chápem, nechce, aby som ju videla. Ponechala ma napospas vlastným myšlienkam, doliehajúcim na mňa ako „čierne kavky“.

Nemala som s otcom najlepší vzťah. V skutočnosti sme sa už pár rokov nerozprávali. Už si ani nepamätám, ako to začalo. Isto-iste pre nejakú hlúposť. No obaja sme rovnaké povahy... Tvrdohlaví, neochotní ustúpiť a ospravedlniť sa ako prví. Keby sa to tak dalo vrátiť... Vždy, keď som vošla do miestnosti, v ktorej boli obaja, pozdravila som: „Ahoj, mami.“ Akoby tam ani nebol. Ak som niečo potrebovala, utekala som za mamou, nech to uňho vybaví. Ak som zostala trčať v meste, radšej som hodinu čakala na autobusovej stanici, akoby som mu mala zavolať, nech ma odvezie. Nekupovala som mu darčeky na vianoce, neoslavovala som jeho narodeniny. Na otázky typu: „Ako môžete spolu žiť v jednej domácnosti?“ som odpovedala: „Dá sa na to zvyknúť.“ A teraz je neskoro... Dala by som čokoľvek za to, aby som mohla vrátiť čas. Nebyť tvrdohlavá ako baran, ustúpiť a aspoň pozdraviť pri stretnutí. Mama mi vždy hovorievala, že on čaká len na to. A teraz je neskoro... „Prečo?“ počujem sa kričať. Zmätene pozerám okolo seba. Pomaly začína svitať, a ja ležím v posteli a kŕčovito zvieram rožok vankúša. „Bol to len sen... Chvalabohu,“ uľahčene si vydýchnem.

Je sobota a ja schádzam po schodoch ku spoločným raňajkám. „Dobré ráno, mami,“ slušne pozdravím pri vstupe do kuchyne. Rodičia sedia za stolom, spoločne raňajkujúc. „Neuveríš, čo sa mi snívalo,“ oznamujem jej, no vtom si uvedomím, že by nebolo dvakrát rozumné hovoriť o otcovej smrti pred ním samým. „Potom ti poviem,“ zareagujem na jej spýtavý pohľad a odchádzam do obývačky. Musím si na internete pozrieť odchody autobusov. Mám autoškolu a musím sa tam nejako dostať.