(rozprávanie)

V jeden utorok som ako vždy išla do školy, no predsa nič nebolo ako zvyčajne. Cítila som zvláštny pocit na tvári, vo vlasoch, v očiach. Začudovane som pozerala okolo seba a nevedela som sa dovtípiť, čo sa deje. Snažila som sa to ignorovať, no pocit neprestával. Preto som sa neveriacky opýtala: „Je tu niekto?“ „Áno, som tu ja,“ počula som odpoveď, i keď nablízku nebol nikto okrem ľudí kráčajúcich po chodníku oproti mne, čudujúcich sa, s kým sa to rozprávam. „Kto si?“ pýtam sa s ešte väčšou zvedavosťou. „To som ja, dažďová kvapka.“ Nedalo mi nezasmiať sa na tejto absurdnej odpovedi i napriek ešte začudovanejším pohľadom okoloidúcich. „To nie je vtipné. Ja viem, že dažďové kvapky nerozprávajú,“ presvedčivo hovorím, aj keď už začínam trochu pochybovať o svojom zdravom rozume. „Ale ja nie som len taká obyčajná dažďová kvapka,“ počujem zhora. To už som sa naozaj zastavila a prekvapene pozrela do neba. „Veď neprší.“ Po poslednej odpovedi dažďovej kvapky som ale pochopila, že nie som blázon a všetko to má svoje logické vysvetlenie, pretože sa ozvalo: „Naozaj neprší. Som totiž snehová vločka.“