Pisal sa rok 1837. V jednom krasnom, ale opustenom svete, zil mimozemstan. Mal iba rodicov, ale ziadnych priatelov. Raz sa vybral na pozemsky svet. Chcel vydiet, ako vyzera ten "iny" svet. Pomaly sa stmievalo, ked sa ocitol v dome, ktory vobec nepoznal. Byvali v nom 3 osamele deti, ktorych rodicia nedavno zahynuli pri autohavarii. Deti potrebovali nieciu pomoc. Mimozemstan zacal robit v dome neporiadok. Deti to zaculi, zlakli sa a hned bezali pozriet sa, co sa deje. Prisli dole a co nevidia?Pre nich obrovsky mimozemstan sa prehrabaval v ich kuchyni. Chceli ho vyhodit, no ked si spomenuli, ze by prave on mohol byt ten clovek, ktoreho potrebovali na pomoc, radsej sa ho spytali: "Hej, ty zvlastny tvor, co to robis?" Ten si myslel, ze ho deti chcu vyhnat a tak im povedal: "Prepacte mi, ja uz odchadzam." Deti ho pustit nechceli a tak ho zastavili: "Nie, nie, to nam nemozes urobit.!" Ten sa len zacudoval, co od neho deti ziadaju po tom vsetkom, co im urobil a potom dodal: "Ved aj tak by ste ma vyhodili, lebo sa ma bojite." Oni mu riekli: "Nie... my sa ta nebojime a preto sa nemusis bat ani Ty nas. Chceme, aby si ostal s nami... navzdy! Nikam nepojdes!" A tak si vsetci 4 sadli na gauc do obyvacky a deti sa zacali vypytovat, aby vedeli nieco viac. "Ako sa volas? Kde byvas? Kto vlastne si a co tu robis? Preco nie si s rodinou?"C hvilu premyslal a potom zacal: "Pockajte!Pomaly! Ja ani nevladzem pocuvat vase otazky. Menoo, bohuzial, nemam. Pochadzam z dalekeho sveta, o ktorom nik nevie. Som jeden z pozemskych mimozemstanov. Nie som so svojou rodinou preto, lebo som od nich odisiel." "Ale preco?" zvedavo sa opytalo jedno z deti. "No... lebo som chcel vidiet aj ten vas svet, ako vyzera, lebo svoj som uz videl dost." Deti rozmyslali nad tym, ze ich novy kamarat nema meno, a tak mu povedali: "Pocuj, kedze nemas meno, rozhodli sme sa, ze mi Ti ho dame. Budes sa volat Gerard. Ako ten slavny herec. Tak co, paci sa Ti?" opytali sa ho. Na tvari mu zaziaril usmev. "Ano, som najstastnejsi mimozemstan a som tiez rad, ze mam priatelov.M oje meno je nadherne. Dakujem." Objal deti a odvtedy boli najlepsimi kamaratmi. V jedno rano potrebovali deti pomoc. Spytali sa teda Gerarda: "Nechces nam pomoct?" On s usmevom na tvari povedal: "Vy zartujete, vsak? Zblaznili ste sa. Jasne, ze vam nechcem pomoct." Deti zosmutneli. "Ale preco? Ved si nas kamarat, mal by si to spravit, ak Ta o to ziadame." Odpovedal im: "Nechcem vam pomoct, lebo ja neviem pomahat obycajnym ludom." Deti ho so slzami v ociach objali: "To predsa nie je nic tazke. Na to sme tu my, aby sme Ta to naucili." No on ich od seba odstrcil a nakoniec dodal: "Nie, drahi priatelia, dakujem, ze sa o mna tak starate, ale ja to nechcem vediet. Som rad taky, aky som." A zabuchol za sebou dvere. Deti ho chceli ist hladat, ale marne. Odvtedy ho uz nevideli ani deti, ani susedia, nik, kto ho poznal. Po jeho odchode deti pochopili, co znamena poslusnost. Ktovie, mozno sa ich kamarat Gerard o niekolko rokov este vrati.