referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Izabela
Štvrtok, 9. decembra 2021
Môj naj... zážitok
Dátum pridania: 30.06.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: martinocka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 093
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.7
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 4m 30s
Pomalé čítanie: 6m 45s
 

(Umelecké rozprávanie)

Ocitol sa v nemocnici. Bol v takom šoku, že si ani dobre neuvedomoval, čo sa vlastne stalo. A tak tam len sedel a miestami sa prechádzal po prázdnej, sterilnej chodbe. Len tikot nástenných hodín, ho vyrušoval. Nevládal. Prečo sa to stalo?! Prečo dnes?! Prečo?! Unavený si sadol do čakárne a zaspal...

Bol piatok. Posledný deň v pracovnom týždni. K tomu deň svätého Valentína. Jozef tak ako zvyčajne zaparkoval svoje auto v podzemnej garáži. S úsmevom na tvári vošiel do výťahu a vyviezol sa na najvyššie poschodie.
 
„Dobré ránko prajem. Ako sa dnes máme?“, spýtal sa svojej mladučkej sekretárky.
„Dobré aj Vám, pán riaditeľ“, odpovedala Katarína skrúšene. Jozef sa zadíval na to mladé žieňa a prišlo mu ho ľúto.
„Katarína“, oslovil ju, „stalo sa niečo?“
„Ale nie, nič sa nestalo. Nemusíte sa o mňa báť. Nech sa páči, Vaše odkazy.“

Jozef vošiel do svojej kancelárie. Na stole ho už čakala malá zamatová krabička. Áno, dnes je môj veľký deň. Správne som sa rozhodol. Nemohol som si zvoliť lepší čas, lepšie to naplánovať...

Na opačnej strane mesta, ako On, sa Martina márne snažila vnímať okolitý svet. Ako mu to len poviem?! Veď sa poznáme sotva rok. Naši ho ešte ani nevideli. No čo sa má stať, sa stane.

„Dobré ráno študenti. Dnes nás čaká náročný deň. Je piatok a každý z nás je unavený. Čím skôr sa pustíme do práce, tým skôr skončíme. Takže... Otvorte si knihy na strane 215. Šarlota, môžeš nám prečítať repliku Júlie?“

Obed. Ach jaj. Ešte mi ostáva zopár hodín do siedmej. Veď nemám pre neho darček! Áno, už viem. Tým darčekom som predsa ja...

„Katarína, mohli by ste prísť ku mne?“, zavolal ju Jozef do svojej pracovne.
„Áno pán riaditeľ. Ako Vám pomôžem?“
„Potrebujem menšiu ženskú radu. Ako viete, dnes je Deň svätého Valentína a presne pred rokom som spoznal svoju lásku. Dnes večer ju chcem požiadať o ruku... Neviete mi poradiť alebo nepoznáte nejakú romantickú reštauráciu?“

Katarína onemela. Ani vo sne by jej nenapadlo, že práve o tom sa bude chcieť riaditeľ rozprávať. Veď presne pred rokom prišla do práce a na prvý pohľad si boli s Jozefom sympatickí...

„Katarína, rozprávam sa s Vami.“
„Ja, neviem“, vyjachtala po chvíľke, „odporúčala by som Vám malú taliansku reštauráciu Amore, na Benátskom námestí.“
„Ďakujem Vám. Aj ja som si totiž myslel, že tá bude najlepšia. Tak tam idem zavolať a rezervujem stôl na večer“, zdvihol telefón, „a ešte Katarína, doneste mi šálku silnej čiernej kávy.“

„Pre dnešok končíme. Dovidenia v pondelok a pekný víkend.“

Konečne padla. Necítim si členky. Mám ich opuchnuté a už ani neviem, ako sa volám. No pri srdci ma hreje akýsi zvláštny pocit. Taký jemný, nežný, spaľujúci...
Premýšľala Martina pokiaľ si odkladala veci do svojho stola na katedre, kde už nejaký ten čas prednáša anglickú literatúru. Nakoniec si zobrala kľúče, zhasla svetlá a nič netušiac sa vybrala ku svojmu autu...

Prišla domov. Na stole ju čakala velikánska kytica ruží a v nich zaľúbený lístok: Milujem Ťa! Krásneho Valentína.
Nečakala to. Do očí sa jej vtlačili slzy šťastia. Vedela, že sa rozhodla správne...
Niekto klope. Ach. Bože. Už je sedem. Utekala otvoriť dvere.

„Ahoj miláčik. Si nádherná“, objal ju Jozef a pobozkal, „môžeme ísť?“
„Áno, samozrejme. Len si zoberiem kabelku. A kam sa to chystáme?“
„To Ti nepoviem. Je to prekvapenie.“
„Tak dobre, poďme.“

Zatvorili dvere. Nasadli do auta a odviezli sa do reštaurácie. Počas cesty obaja mlčali.

„A sme tu“, povedal Jozef a išiel otvoriť dvere na aute, „nech sa páči, madam.“
„Ďakujem.“

Jozef sedí ticho, no jeho úsmev prezrádza, že sa čosi bude diať. Čašník sa blíži s podnosom, na ktorom je dezert. Servíruje jeden tanierik pred Martinu, druhý pred Jozefa. Odchádza. V svetle sviečok ostávajú sami. Jozef sa chystal niečo povedať, keď tu odrazu Martina zbledla a odpadla.
Sklonil sa nad ňu, ale nemohol ju prebrať.

„Čašník, haló, kde ste kto?! Volajte záchranku. Rýchlo!“

„Pán Drobný, pán Jozef, preberte sa“, zobudil ho niečí hlas. Bol to jej ošetrujúci lekár.
„Čo sa stalo? Kde to som?“, jachtal Jozef.
„Upokojte sa. Ste v nemocnici. Vaša priateľka odpadla v reštaurácii. Zavolali záchranku a prišli ste sem. Všetko je dobré. Martina aj malé sú zdraví a v poriadku. Srdečne Vám blahoželám. Krajší darček na svätého Valentína ste si nemohli priať. Všetko najlepšie ešte raz.“

Jozef ostal stáť ako obarený. Malé?! Ona je tehotná?! Ale ako?!

Po chvíľke sa spamätal: „Môžem ju, ehm, ich vidieť?“
„Áno, samozrejme. Je však veľmi slabá a unavená.“
„Ďakujem Vám, pán doktor.“

Jozef kráčal po prázdnej chodbe. Už sa mu nezdala až taká sterilná. Ako tak kráčal, zrazu si uvedomil, že ani netušil, aký zázračný rok prežil. Že je najšťastnejším mužom na svete...

Opatrne otvoril dvere na izbe číslo 317. A tam bola. Ležala taká krehká a drobná vo velikánskej bielej posteli. Bola unavená a oči mala uplakané.

„Jožko, prepáč mi. Nechcela som. Mala som Ti to povedať skôr, ale myslela som si, že Deň svätého Valentína bude tým správnym dňom.“
„Tinka, ja, musím sa Ťa niečo opýtať... Ľúbim Ťa a neviem si predstaviť svoj život bez Teba. Vydáš sa za mňa?“

Jozef nemusel čakať na odpoveď. Ich oči sa stretli a povedali si aj to nepovedané, nevyrieknuté a hlboko v srdci ukryté...
Izbou číslo 317 sa ozvalo to najsladšie ÁNO...

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.