Písal sa rok 1837. V jednom krásnom, ale opustenom svete žil mimozemšťan. Mal iba rodičov, ale žiadnych priateľov.

Raz sa vybral na pozemský svet. Chcel vydieť, ako vyzerá ten "iný"svet. Pomaly sa stmievalo, keď sa ocitol v dome, ktorý vôbec nepoznal. Bývali v ňom 3 osamelé deti, ktorých rodičia nedávno zahynuli pri autohavárii. Deti potrebovali niečiu pomoc. Mimozemšťan začal robiť v dome neporiadok. Deti to začuli, zľakli sa a hneď bežali pozrieť sa, čo sa deje. Prišli dole a čo nevidia? Pre nich obrovský mimozemšťan sa prehrabával v ich kuchyni. Chceli ho vyhodiť, no keď si spomenuli, že by práve on mohol byť ten "človek", ktorého potrebovali na pomoc, radšej sa ho spýtali:

"Hej, ty zvláštny tvor, čo to robíš?"
Ten si myslel, že ho deti chcú vyhnať, a tak im povedal: "Prepáčte mi, ja už odchádzam."
Deti ho pustiť nechceli, a tak ho zastavili: "Nie, nie, to nám nemôžeš urobiť!"
Ten sa len začudoval, čo od neho deti žiadajú po tom všetkom, čo im urobil, a potom dodal: "Veď aj tak by ste ma vyhodili, lebo sa ma bojíte."
Oni mu riekli: "Nie... my sa ta nebojíme, a preto sa nemusíš báť ani ty nás. Chceme, aby si ostal s nami.... navždy! Nikam nepôjdeš!"

A tak si všetci 4 sadli na gauč do obývačky a deti sa začali vypytovať, aby vedeli niečo viac.

"Ako sa voláš? Kde bývaš? Kto vlastne si a čo tu robíš? Prečo nie si s rodinou?"

Chvíľu premýšľal, a potom začal: "Počkajte! Pomaly! Ja ani nevládzem počúvať vaše otázky. Meno, bohužiaľ, nemám. Pochádzam z ďalekého sveta, o ktorom nik nevie. Som jeden z pozemských mimozemšťanov. Nie som so svojou rodinou preto, lebo som od nich odišiel."
"Ale prečo?", zvedavo sa opýtalo jedno z detí.
"No... lebo som chcel vidieť aj ten váš svet, ako vyzerá, lebo svoj som už videl dosť".

Deti rozmýšľali nad tým, že ich nový kamarát nemá meno, a tak mu povedali:

"Počuj, keďže nemáš meno, rozhodli sme sa, že mi ti ho dáme. Budeš sa volať Gerard, ako ten slávny herec. Tak čo, páči sa ti?", opýtali sa ho.
Na tvári mu zažiaril úsmev. "Áno, som najšťastnejší mimozemšťan a som tiež rád, že mám priateľov. Moje meno je nádherné. Ďakujem."

Objal deti a odvtedy boli najlepšími kamarátmi.

V jedno ráno potrebovali deti pomoc. Spýtali sa teda Gerarda:

"Nechceš nám pomôcť?"
On s úsmevom na tvári povedal: "Vy žartujete, však? Zbláznili ste sa. Jasné, že vám nechcem pomôcť."
Deti zosmutneli: "Ale prečo? Veď si náš kamarát, mal by si to spraviť, ak ťa o to žiadame."
Odpovedal im: "Nechcem vám pomôcť, lebo ja neviem pomáhať obyčajným ľuďom."
Deti ho so slzami v očiach objali: "To predsa nie je nič ťažké. Na to sme tu my, aby sme ťa to naučili."
No on ich od seba odstrčil a nakoniec dodal: "Nie, drahí priatelia, ďakujem, že sa o mňa tak staráte, ale ja to nechcem vedieť. Som rád taký, aký som." A zabuchol za sebou dvere.

Deti ho chceli ísť hľadať, ale márne. Odvtedy ho už nevideli ani deti, ani susedia, nik, kto ho poznal. Po jeho odchode deti pochopili, čo znamená poslušnosť. Ktovie, možno sa ich kamarát Gerard o niekoľko rokov ešte vráti.