Stroj času

Písal sa rok 2495. Na Zemi v tej dobe žilo asi 16 miliárd ľudí v dôsledku obrovského nárastu počtu obyvateľstva v 22. storočí. Vtedy vedci zistili, že pokiaľ bude pokračovať vtedajší prírastok ľudí za rok, tak ľudstvo v priebehu sto rokov vyhynie. Preto vyvynuli liek, ktorý zabraňoval stárnutiu a predlžoval život na tri krát dlhší ako bolo zvyčajné. Takže bolo úplne bežné stretnúť človeka, ktorý má povedzme 250 rokov. Tým pádom bolo zaistené to, že ľudia si budú môcť vybudovať kariéru a stihnú mať aj viac detí, a tým sa ľudstvu podarí prežiť. Lenže vo výpočtoch týchto vedcov sa objavila drobná chyba, ktorá zapríčinila premnoženie ľudí, a keďže sa stále nepodarilo osídliť iné planéty, tak aj istý zánik ľudstva. A práve tejto chybe mal zabrániť istý vynález...

Jack bol napohľad priemerný Američan, mal mnohodetnú rodinu, ale od ostatných ho odlišovala jeho práca. Pracoval totiž v Národnom inštitúte pre rozvoj vedy a techniky v Kalifornii na supertajnom projekte stroja času. Spolu so svojím najlepším kamarátom Markom vynašli tento prístroj, ktorý umožňoval cestovanie v čase, do akejkoľvek doby ste chceli.

V jedno pondelkové ráno sa, ako každý deň, Jack vypravil do práce. Počas cesty ešte stihol odviesť deti do školy a zastaviť sa pre Marka u neho doma. Mark nemal vlastné auto, pretože vraj si nebude dnes kupovať nové auto, keď zajtra bude zase novší model. Jack ale dobre vedel, že je to preto, lebo Mark je lenivý si ísť nejaké auto vybrať a kúpiť. Každý deň mu to aj po ceste do práce pripomínal:
- Kedy si konečne kúpiš vlastné auto? Nebaví ma každé ráno pre teba chodiť a vstávať kvôli tomu o pol hodinu skôr aby sme sa vyhli zápche!
Na čo Mark s ľadovým kľudom ako vždy odpovedal:
- Ja auto nepotrebujem, všade kde potrebujem sa dostanem metrom alebo vlakom. Len do práce nič z toho nejazdí, tak musím chodiť s tebou. Nemysli si, že ma to nejako zvlášť baví, počúvať každý deň tie tvoje reči o tom, ako si mám kúpiť auto.

Samozrejme, že obidvaja to mysleli len žartovne a v skutočnosti bol Markov dom po ceste od školy, kam chodili Jackove deti, takže vôbec nerobil zachádzku, ako to vždy tvrdil. Po ceste ešte stihli prebrať sobotňajší futbal a už boli pri hlavnej bráne Národného inštitútu, za ktorou bolo parkovisko pre zamestnancov. Jack ako hlavný technik a vynálzca stroja času mal vyhradené skvelé miesto priamo pred vchodom do budovy, takže ani večer po únavnom dni v práci nemusel ísť do auta cez celé parkovisko ako ostatní zamestnanci. No tento deň nemal byť ako každý iný. V toto horúce pondelkové ráno sa mala začať dobrodružná cesta naspäť v čase.

V hale, v ktorej bol umiestnený samotný stroj času to vyzeralo naozaj famózne. Najnovšie prístroje na meranie všetkého, na čo si len človek spomenie, boli rozmiestené po celom obvode a uprosted tejto haly sa črtal známy obrys guľatej kabíny stroja času. Na Jacka už dlhší čas nepôsobila táto miestnosť tak veľkolepo, ale v tento deň to bolo iné. V žalúdku cítil zvláštne chvenie, ako keď do nej vstúpil po prvý raz. Hneď, ako vošiel dnu, uvítal sa s Frankom, ktorý mal robiť pokusného králika pri ceste späť v čase. Bol vybraný spomedzi najlepších svetových astronautov a rovnako ako Jack, aj on bol celý nedočkavý z toho, čo sa má udiať v dnešný deň.

- Tak, ako si sa vyspal? – spýtal sa Jack.
- Dobre, ale od nervozity som najprv nemohol vôbec zaspať. - odvetil Frank.
- Si pripravený na dnešný veľký deň? - opýtal sa Jack, idúc k svojmu riadiacemu pultu.
- Jasné.
- Tak sa choď obliecť do skafandra, nech môžeme začať.
- Dobre, hneď som naspäť. – odvetil Frank a zmizol v dave ľudí, ktorí sa postupne presúvali k svojim pracoviskám.

Bolo presne desať hodín, keď prišiel Mark za Jackom s tým, že sú všetci pripravení a môžu štartovať. Na to Jack zavelil do mikrofónu, ktorý bol napojený na všetky reproduktory v sále, jednoduchý príkaz:
- Začíname!
V tej chvíli všetci stuhli, aby sa vzápätí pustili do ešte väčšieho pohybu, než v akom boli doteraz. Za pár minút dorazil aj Frank, už v skafadri, s helmou v rukách, aby sa ešte raz uistil o priebehu svojej misie a o všetkých detailoch.
- Takže ja tým vedcom vlastne podstrčím naše správne výpočty a hneď vypadnem, áno?
- Správne, s ničím sa nezdržuj, len vymeň údaje v počítači a rýchlo naspäť domov. Nevystrájaj tam žiadne iné blbosti, lebo aj táto zmena je dosť velká na to, aby spôsobila obrovskú katastrofu.
- Dobre, neboj sa, uisťujem ťa, že nič také nehrozí.
- To som rád. Si teda pripravený?
- Ako nikdy.
- Tak veľa šťastia a dúfam, že sa čoskoro stretneme.
- Ďakujem. Poďme na to.

Frank zišiel z riadiaceho centra dole k schodom do stroja času, vystúpil až nahor, ešte posledný krát sa pozrel smerom k Jackovi a ostatným členom tímu a zmizol v kabíne. Tam ho uvítala už dobre známa prístrojová doska, veď v simulátore túto misiu nacvičoval už mnohokrát, takže všetky prístroje poznal už naspamäť. Prípútal sa k sedadlu, nasadil si slúchadlá a mikrofón a pripevnil helmu. Na obrazovke pred ním sa zjavila Markova tvár. Mark mal na starosti komunikáciu v priebehu cesty v čase, pretože on vynašiel princíp, na základe ktorého sa dá komunikovať s človekom, ktorý je práve na ceste v čase. Mark začal odpočítavanie: „Tri... dva... jedna... veľa šťastia kamarát... a ŠTART!“ V tom momente sa zapli motory, pripevnené na kabíne a modul odštartoval na obežnú dráhu. Všetci v hale tlieskali, všetko prebiehalo tak, ako malo. Modul sa dostal na obežnú dráhu, začal rotovať a zrazu zmizol. Zmizol však len v súčastnosti. Objavil sa totiž na rovnakom mieste na Zemi, akurát o pár storočí skôr. Konkrétne deň pred tým, ako vedci mali zistiť konečný pomer prvkov a vytvoriť historicky prvý funkčný liek proti starnutiu.

Modul začal s približovacím manévrom k Zemi. Všetko prebiehalo hladko, spojenie s prítomnosťou fugovalo výborne, Mark dával Frankovi ešte správy o aktuálnom počasí na Zemi a o vhodnom mieste na pristátie. Asi po dvoch hodinách sa Frank, prezlečený ako jeden z vedcov, už viezol v aute do strediska, kde sa vyvíjal tento liek. Bez problémov prešiel vstupnou bránou a nikým nerušený sa vkradol do laboratória, vymenil údaje v počítači za správne a s kľudným pocitom sa vybral naspäť do auta. Ešte po ceste stretol strážnika, ktorému sa moc nepozdával, pretože ho tam ešte nikdy nevidel, ale keďže Frank mal aj preukaz ako jeden z vedcov, strážnik ho pustil ďalej. Vonku nasadol do auta a vybral sa smerom k lesu, kde pristál s modulom. Opäť si navliekol ochranný skafander, slúchadlá s mikrofónom a helmu a pozdravil sa s Markom. Ten celý natešený začal hovoriť o tom, aký úspech mala jeho misia, že všetci, ktorí ešte mali v sebe pozostatky lieku proti starnutiu po svojich predkoch, sa už dožijú normálneho veku, ich deti takisto a starí ľudia, ktorí majú viac rokov, ako je normálne, dožijú ako všetci ostatní. Táto správa Franka veľmi potešila, a tak sa začal pripravovať na štart domov. Na rozdiel od predchádzajúcej cesty, sa už teraz odštartoval sám. Všetky motory sa naštartovali, modul začal vzlietať k oblakom. Všetko to vyzerá až priveľmi dokonalo, pomyslel si Frank a stlačil druhýkrát tlačítko s nápisom štart. Tentokrát to znamenalo, že sa odštartuje jeho cesta v čase do budúcnosti. Lenže práve teraz sa objavila chyba. V rýchlosti, v akej Frank nastavoval modul, nestihol správne nastaviť časový údaj, a ten ostal bez presného dátumu. Frank sa dostal z obežnej dráhy Zeme nikam.

- Kde to som? Alebo vlastne kedy to som? – opýtal sa zarazene Frank. Komunikácia aj napriek všetkému fungovala výborne.
- Podľa našich výpočtov si nikde, alebo vlastne nikdy. Okolo teba nie je nič. – znela odpoveď zo Zeme.
- Ale veď ja tu predsa som! To znamená, že...

Tú vetu už nestihol dopovedať pretože ho zmietol Veľký tresk. Vznikol nový vesmír a s ním aj nový čas.