Bol 23. február 1988. Pre niekoho obyčajný deň, ale pre moju maminku veľa znamenal. Nielen preto, že deň predtým oslávila svoje 23. narodeniny, ale narodila som sa ja. Jej prvá dcéra s veľkými hnedými očami, ktoré vytŕčali z perinky.

Po dva a pol roku leňošenia ma mama prvýkrát odprevadila do škôlky. Veľmi sa mi páčilo medzi mojimi rovesníkmi. Najviac ma bavilo hrať sa na gazdinku. Rada som chodila do škôlky nielen preto, že tam bolo veľa hračiek a kamarátov ale hlavne kvôli mojej prvej láske. V tom čase som mala asi štyri roky, keď sme si dali prvú pusu za stromčekom, aby nás nevideli pani učiteľky.

Ako ten čas pomaly plynul, mala som šesť. Moje každodenné hranie s bábikami som musela vymeniť za písanie a čítanie nových doposiaľ neznámych znakov. Neskôr som objavila, že mám talent na spievanie. Tak som začala navštevovať spevácky krúžok. Chodili sme spievať našim mamičkám k sviatku a k iným podujatiam. Keď ma to už omrzelo prišla na scénu tanečná, nie škola, ale v našej dedine sme si s babami založili tanečnú skupinu. Veľmi ma to bavilo, lebo som milovala tanec a to mi zostalo až do teraz, len škoda, že sa mu nemôžem aktívne venovať. Ako som pomaly prechádzala ročníky dostala som sa do štvrtého. V tom období som mala jeden úspech a to, že som vyhrala školské kolo Hollého pamätník. Postúpila som na krajské kolo, ale z toho som už nepostúpila. Tréma spravila svoje, a ako som pochopila, že sú aj lepší odo mňa.

Neskôr nadišla chvíľa postúpiť na druhý stupeň, ale kam? Do Trnavy alebo do Boleráza. Boleráz jednoznačne viedol. Prišiel školský rok a ja som sa ocitla v novom kolektíve a v inom prostredí. Musela som si zvyknúť na nový štýl vyučovania a to, každá hodina iný učiteľ. Taktiež mi pribudli nové predmety, dosiaľ nepoznané. Prostredníctvom ktorých, som sa naučila niečo o svete, prírode, človeku a dejinách ľudstva. Ale zo všetkého najviac ma bavila telesná. I keď behanie a gymnastika nie je môj štýl, jednoznačne bola na prvom mieste vybíjaná a prehadzovaná. Síce sme boli na súťaži, ale žiadna sláva. Onedlho som sa ocitla v deviatom ročníku a čakala ma ďalšia voľba ohľadom štúdia.

Bolo ťažké sa rozhodnúť medzi toľkými školami, ale nakoniec vyhrali dve a to Stredná priemyselná škola stavebná a Obchodná akadémia. Príprava na prijímacie skúšky bola namáhavá, ale vyplatilo sa. Hoci ma nezobrali na obchodnú, som veľmi rada, že chodím na stavebnú. Objavila som novú záľubu a to rysovanie. Posúvať pravítkom hore, dole a s ceruzkou robiť neuveriteľné čiary, ktoré sa pospájajú a vznikne z toho prvé nadzemné podlažie. Ani neviem ako, pomaličky som sa prerysovala a zaúčtovala do štvrtého ročníka. Teraz ma čaká skúška dospelosti, ktorú by som už najradšej mala za sebou. A potom čo? Rada by som pokračovala v rozvíjaní svojich vedomosti schopností, nie v staviteľskom odbore, ale v sociálnej pedagogike. Práca s ľuďmi a deťmi, to je pre mňa.