Končí noc, začína deň. Príroda sa prebúdza pri rannom svite a malé rastlinky lenivo zdvíhajú svoje hlavičky, aby ich znova mohla ožiariť tá nekonečná energia, ktorú vydáva to najsilnejšie božstvo, bez ktorého by aj Matka príroda bola stratená – Slnko. Cez noc rastlinky absolvovali osviežujúci kúpeľ a teraz sa len tak nedbalo pohrávajú s kvapôčkami na svojich lístočkoch. Kvapôčka sa kotúľa smerom k zemi a cestou zmýva z rastlinky všetky tie čisté nečistoty, aké sa v lese len môžu usádzať. Tieto malilinké kúsky vody slúžia pre kvetinky ako zrkadielko, pretože sa v ich krásnej čistote všetko odráža.

Rastlinky však nie sú jediné, čo sa prebúdza. Vstávajú aj zvieratká a opúšťajú svoje brlôžky, hniezdočká, svoje útočiská. Vtáčiky na stromoch začínajú vyspevovať svoje veselé melódie, ktoré dopĺňa hmyz svojim neodmysliteľným bzučaním. Malé i veľké zvieratká sa prechádzajú po lese s cieľom nájsť niečo jedlé a podľa možnosti aj chutné. Pod ich krokmi praskajú na zem popadané konáriky, čím len dopĺňajú túto harmonickú atmosféru mieru a pokoja.

Začína sa hubárske obdobie. Prvé hríbiky sa pretláčajú na denné svetlo z mäkučkej postieľky hnedých lesných pôd. Príroda má tú zvláštnu schopnosť, že to najcennejšie si vie najlepšie skryť, a preto v tomto období často vídať zúfalých milovníkov hríbikov neúspešne behať po lese s poloprázdnym košíčkom. To sa však týka iných lesov, no nie tohto. Tohto panenského, človekom ešte nepošliapaného ekosystému, v ktorom panuje na prvý pohľad viditeľná harmónia a symbióza medzi všetkým. Dokonca i to, čo v podstate nevedomý človek nazve parazitizmom, samotné rastlinky vnímajú ako spolužitie a vzájomnú pomoc.

V tomto mladom, čistom spoločenstve panuje krehká rovnováha, ktorú si všetky zvieratká aj rastlinky prísne strážia a jediný, kto im vie túto snahu zmariť, je sám človek. Presne ten človek, čo sám seba označuje za „pána tvorstva“ a často krát až pohŕda vytrvalou prácou Matky prírody.