Aj mojej druhej manželke sa podarilo dostať ma do blázinca. Nechcelo sa mi tam, ale keď prišli dve obludy v bielych plášťoch a zviazali ma reťazami, zmenil som názor.

Úroveň každého ústavu pre duševne chorých sa meria podľa toho, koľko má Napoleonov. V každom poriadnom blázinci by mali byť dvaja až traja. V tomto ich bolo dvanásť, čo svedčí o vysokej úrovni tohto zariadenia. Mimochodom, bolo zábavné sledovať týchto „vojvodcov“ ako sa neustále hádajú, kto z nich vymyslel tú hlúpu vojenskú stratégiu, po ktorej nasledovalo fiasko u Waterloo...

Ale nachádzali sa tam aj iné známe postavy. Napríklad Vinnetou – ten každú chvíľu svojou imaginárnou puškou strieľal po banditoch a sedel na akomsi blbcovi, čo si myslel, že je kôň. Tento „náčelník Apačov“ mal samozrejme aj svojho Old Shatterhanda, ktorý, kade chodil, nemilosrdne fackoval všetkých banditov. Aj ja som od neho dostal nejeden raz cez papuľu, lebo podľa ksichtu som sa mu javil tiež ako svinský bandita... Chlap, považujúci sa za kapitána Nema, zhotovoval ponorku z tvrdého papiera. Vraj jedného dňa s ňou utečie cez vodovodné potrubie. No to už bola debilita vyššieho stupňa. Kam som sa na neho hrabal!

Keď som sa ja po prvýkrát pokúsil o útek, zvolil som cestu cez kanalizáciu. Týždeň sa plaziť v sračkách bolo však nielen veľmi vyčerpávajúce, ale i nedôstojné... Pre inteligentného človeka až ponižujúce! Preto som chcel nájsť jednoduchší spôsob úteku. Každú noc s baterkou pod perinou som premýšľal nad plánmi blázinca a márne v nich hľadal slabšie nestrážené miesto. Radil som sa aj s niektorými spolubývajúcimi. Vinnetou však začal ihneď po mne strieľať, jeho kôň ma kopol do nohy, od Old Shatterhanda som dostal päsťou do kotrby a kapitán Nemo trval na ponorke cez vodovodné potrubie. Čo iného som však mohol čakať od bláznov! Až jeden z Napoleonov mi poradil útek cez kuchyňu. Na prvý pohľad primitívne, ale zároveň geniálna myšlienka. Vliezol som teda do kuchyne, ale ožratý kuchár hneď vo mne spoznal chovanca ústavu a zo srandy ma šmaril do kotla s vriacou zeleninovou polievkou. V duchu som preklínal Napoleona, šo mi tú hlúposť poradil. Už mi bolo jasné, prečo je ten idiot celý červený a všade má pľuzgiere – zrejme sa už varil v polievke... Kuchár bol rád, že sa tu deje niečo srandovného, preto si išiel do skladu švihnúť trochu slivovice, aby zábava mala lepšie grády. Vtedy prišla moja chvíľa – vyskočil som z kotla a s mrkvou i slížmi na hlave som utekal na dvor, kde som sa schoval v mraziarenskom voze za rozrezanú kravu. Konečne prišiel šofér auta. Ošťal koleso, naštartoval a začal rozvážať mäso po meste. I keď na pol stuhnutý, na prvej zastávke som vybehol z mrazáku ako šialenec, lebo pri mojej smole by ma určite zavesil na hák medzi hovädzie s bravčovým.

Po tejto saune, mimochodom neviem, čo tí Fíni na nej vidia, sa môj organizmus dlho nemohol spamätať. Ale keď som začínal prichádzať k sebe, rozhodol som sa, že sa ožením, ako to už býva mojim zvykom v ťažkých životných situáciach. Zúbožený som sa dotrepal k staničnému bufetu, kde som sa okamžite zamiloval do slečny, ktorá utierala stoly. Ihneď som ju požiadal o ruku. Keď mi šľahla handrou medzi oči, bolo jasné, že je ruka v rukáve.

Druhý deň bola svadba. Nasťahoval som sa k Jarmilke do bytu, kde sme strávili „medové týždne“. Láska je síce pekná vec, no bolo treba myslieť i na budúcnosť. Skôr alebo neskôr by ma i Jarmilka strčila do blázinca. Už zo začiatku sa mojej milovanej nepáčilo, že spávam v gumákoch a v plynovej maske, lebo sa obávam povodne a napadnutia chemickými zbraňami. Ďalej sa nemohla zmieriť s tým, že som tak trochu námesačný. Moje nočné obchôdzky po okolitých strechách vraj znervózňujú občanov.

Najlepšou obranou je útok – to vraveli už starí Rimania. Alebo to boli hitlerovci? No to je jedno, skrátka som sa rozhodol predísť tomu, aby ma Jarmilka v budúcnosti dostala do nejakého pochybného ústavu.

„Dostanem ju tam sám a je to vybavené“, povedal som si. Zavolať špeciálnu linku a povedať, že žijem s nebezpečne bláznivou, nepríčetnou ochechulou nebol problém. O chvíľu sa dostavili obludy v bielych plášťoch. Jarmilka plakala, keď ju zväzovali reťazami. Chcel som ju na cestu povzbudiť: „Neboj sa, možno ti pomôže utiecť nejaký Napoleon či kapitán Nemo!“

Z voľnosti a nového bytu som sa dlho neradoval. Raz, za mesačných prechádzok, ma nájomníci odchytili do siete. Prebral som sa až v blázinci, ale akomsi mizernom, lebo tu nebol ani jeden Napoleon. Chcem čo najrýchlejšie pripraviť plán úteku. Zatiaľ viem len to, že nebude viesť cez kanál ani cez kuchyňu...