Bol krásny slnečný deň. Za oknom pučali jarné kvety a v kalendári sa písal siedmy apríl 1993. V ten deň som po prvý raz uzrel svetlo sveta a začala sa moja cesta životom. Rodičia ma pokrstili menom Jakub.    

Vedci a už aj naše staré mamy zistili, že dieťa si život do jedného roku nepamätá. Ja nie som nijaká výnimka. Ako dieťa som bol poslušný a tichý. Mnoho vecí sa neskôr zmenilo. Prišli druhé narodeniny a ja som si viac a viac uvedomoval svoju existenciu. Dvojročné dieťa alebo dieťa vo všeobecnosti má ťažký život. Nielenže vaša novoobjavená schopnosť komunikovať je obmedzená na dvojslabičné citoslovcia, ktoré sú na vás neustále chrlené, ale aj musíte stále čeliť opakovaným návalom objatí a bozkov zo strany postarších, najmä cudzích spoluobčanov. Práve tieto osoby dokážu poriadne zamiešať karty vo vašom nasledujúcom živote. 

Ako čas bežal, detské dupačky mi začínali byť tesné a bol som pripravený na spoznanie nových tvári v materskej škole. Začínal som si viac uvedomovať svet, spoznal som iných ľudí, akí ma dovtedy obkolesovali. Naučil som sa veľa dôležitých vecí o tom, že nie je rozumné hrať sa s lesnými mravcami a urobiť im prechodné mravenisko v mojom vrecku, až po to, že ako roky pribúdajú, život nie je len zábava a spoznávanie okolia, ale je to aj zodpovednosť. 

Dni plynuli ako voda. Ani som sa nenazdal a bol tu prvý deň v škôlke. Veľmi som sa tešil, pretože doma bola nuda, strašná nuda. V škôlke som mal veľa kamarátov a kamarátok. Rád som sa hrával a jašil vonku na preliezačkách. To bolo moje. Mali sme veľmi chápavé pani učiteľky. Vždy nás vedeli utešiť, usmerniť, boli ako naše druhé mamičky. Rád si zaspomínam na čas, keď sme mali ísť spinkať a nám sa samozrejme nechcelo. Skákali sme z jednej postele na druhú a robili neplechu. Na to sa nedá zabudnúť, to vám ostane v pamäti. 

Všetko dobré raz v živote skončí, hovorí sa, a tak sa aj stalo. Začala sa nová etapa v mojom doterajšom živote. Prvýkrát som cupotal do školy s taškou na pleciach, ktorá bola asi tak veľká ako polovica z môjho tela. No proste bola obrovská, alebo aspoň mne sa taká zdala. V tej chvíli som bol plný odhodlania sa učiť a s chuťou sa púšťať do povinností. No to som ešte nevedel, aké to je. Ako tak ročníky na základnej škole ubiehali, ja som rástol a bol som každým dňom múdrejší a múdrejší. Teraz som ôsmak a čoskoro si budem musieť vybrať strednú školu. Bude sa rozhodovať, kam sa bude uberať môj život a samozrejme, čo zo mňa bude.

Môj život sú zatiaľ samé zážitky a prekvapenia. Tak som zvedavý, čo mi ďalšie dni prinesú.