Existuje princíp paralelný, kontrastný, klimaxový a antiklimaxový, variačný, aditívny, sukcesívny, farebný, hudobný, paradoxný, numerický, princíp presýpacích hodín a pod.

Paralelný princíp použil Č. Ajtmatov v románe Popravisko, kde vedia tragického príbehu ľudských hrdinov súbežne prebieha aj tragický príbeh vlčej rodiny - Akbary a Taščajnara.

Kontrastný princíp je opakom paralelného princípu. Kontrastným spôsobom rozvrhol Gogoľ dej v Príbehu o tom, ako sa Ivan Ivanovič poškriepil s Ivanom Nikiforovičom.

Klimaxový princíp (gréc. climax [klimax] - rebrík, schod) sa zakladá na stupňovaní. Tento princíp sa často vyskytuje v rozprávke paralelne s numerickým princípom, lebo tzv. magické čísla (3, 7, 12, 24) majú svoj význam pri stupňovaní deja.

Antiklimaxový princíp je opakom klimaxového princípu. Aj tento princíp môže byť skĺbený s numerickým princípom, o čom svedčí napr. táto báseň, ktorá vrcholí v poslednej strofe:

Bolo nás jedenásť,
už nás je len desať,
pôjdeme sa pozrieť,
keď ho budú vešať. (M. Lasica, Bolo nás jedenásť)

Aditívny princíp (lat. addere - pridávať) je založený na postupnom pridávaní nových dejových prvkov, je bežný v ľudových rozprávkach a povestiach, tento princíp je častý aj v Rozprávkach tisíc a jednej noci.

Sukcesívny princíp (lat succedere - postupovať) je založený na objasnení toho istého javu z rozličných hľadísk. V Pirandellovom románe Nebohý Mattia Pascal sa vysvetľuje smrť hlavnej postavy z rozličných hľadísk, hoci hrdina žije, iba odišiel z domu. Tento princíp uplatňuje aj M. Kundera v románe Žert.

Farebná symbolika je základom aplikácie farebného princípu v umeleckom diele. Využíva sa aj vo filmovom umení, najmä Kieslowského filmová trilógia Tri farby (Modrá - Biela - Červená) je budovaná na tomto princípe. Prvý film sa odohráva vo Francúzsku, druhý v Poľsku a tretí vo Švajčiarsku.

Hudobný princíp využíva T. Mann a je založený na aplikácii hudobných foriem a techník, prípadne žánrov v štruktúre literárneho textu. Jeho novela Tonio Kroger má napr. symfonický charakter. Aj niektoré stredoveké básnické formy (rondel, rondo) sa vyskytujú v hudbe.

Paradoxný princíp charakterizuje niektoré satirické diela so sarkastickým podtextom. Paradoxný záver má Gogoľova komédia Revízor: prednosta pošty z listu zistí, že úradník, ktorého pokladali za revízora, ním nebol; potom prichádza policajt so správou, že skutočný revízor je ubytovaný v hostinci.

Princíp presýpacích hodín je založený na úplnej premene postavy: z dobrej sa stáva zlá, zo zlej dobrá. V románe A. Francea (frans) Thais sú dve hlavné postavy: askéta Paphuce a kurtizána Thais. Paphuce žije najprv asketickým životom, ktorý sa na konci mení na hriešny. Thais na konci odchádza do kláštora, čiže úlohy sa vymenia.