Z jazykovo-štylistického hľadiska možno rozčleniť text na makrokompozíciu a mikrokompozíciu.

1. MAKROKOMPOZÍCIA

Za makrokompozičné prostriedky v literárnom texte pokladáme rozprávanie (naráciu), opis, charakteristiku a úvahu.

Rozprávanie (narácia) je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, ktorý sa zakladá na príbehu a dejovosti. V epických dielach je to základný slohový postup, preto sa najviac očakáva pri čítam. Zákonite preferuje subjektívne prvky a možno v ňom rozlišovať priamu reč a všetky formy reči rozprávača. Rozprávanie sa dá definovať ako reťaz dejových zložiek textu, ktoré sú spojené časovo-príčinnými vzťahmi. Časovým rozvíjaním príbehu vzniká kompaktný útvar s vymedzeným začiatkom a pointou na konci. Štylisticky je najvyvinutejším a typovo najbohatším slohovým postupom, zahŕňajúcim prvky hovoreného prejavu, subjektívnosti, expresívnosti a časovej následnosti. Všetky tieto prvky umelecká próza podriaďuje estetickému účinku, t. j. slúžia na vyvolanie umeleckého zážitku u čitateľa. V umeleckom texte sa ďalej vyskytujú štylistické figúry a štylistické trópy, podfarbuje sa emocionálnymi zložkami a charakterizujú ho kompozičné osobitosti. Z nich možno spomenúť kohéznosť textu (súdržnosť jeho prvkov), výkladovósť, časové radenie motívov, aktualizáciu príbehu a subjektívne stvárnenie skutočnosti. Príbehovosť a časová následnosť dominuje i v tejto ukážke:

"Jano Hodža stretol svojho spolužiaka z Košíc. Spolužiak, Ondro Ruščak, redaktor, cestoval lietadlom do Prahy na pohreb. Vyzeral ako boh vína, strapatý, vlasy mu hrali všetkými farbami. Stretli sa pred Carltonom, nuž vošli na chvíľku zaspomínať si. Keďže Jano Hodia pil pomaly a iste, okolo ôsmej večer boli obaja rovnako opití, Jano však ešte vždy pri sile a vláde nad svojimi údmi. Preto sa stal prirodzeným sprievodcom spolužiaka: doviedol ho na letisko. Tam Ruščak nadviazal známosť s pokladníčkou a kúpil Hodžovi letenku do Prahy. Jano automaticky prešiel kontrolami, v bufete si dali kávu a koňak, a až keď sedeli v lietadle, Jano si uvedomil, že dnes večer nebude doma. Nato zaspal a zobudil sa asi nad Prahou, kde sa lietadlo dostalo do silného bočného vetra. Aj skúsení cestovatelia boli radi, keď lietadlo zastalo na zemi." (R. Sloboda, Rozum)

V rozprávaní hrajú hlavnú úlohu slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu (stretnúť sa, cestovať, vojsť, zaspomínať, piť, doviesť, nadviazať, márnosť, kúpiť, zaspať, pristáť). Rozprávanie môže mať smutné alebo humorné ladenie. Ukážka je príkladom humorne ladeného príbehu, hoci na konci prechádza do vážnejšieho „tónu".

V epike sa vyskytuje rozprávanie v čistej forme zriedkavo; medzi naratívne zložky autori vsúvajú opis, informáciu a úvahu. Rozprávanie má však dominantné postavenie, čo vyplýva už z podstaty epiky, ktorá sa zakladá na príbehovosti.

Opis je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, v ktorom sa za sebou vymenúvajú subjektívne videné dojmy autora, je kresbou vlastností objektu, predmetu, nejakého javu a vystupuje v umeleckom diele ako opak rozprávania, lebo v zásade vylučuje dej, opis príbehu. V literatúre sa opis viaže na subjektívnosť, prevláda v ňom osobná zaangažovanosť podávateľa, Mimo umeleckého textu (vecná literatúra, literatúra faktu) sa často stretávame s objektívnym opisom, preto jestvujú aj vedecké a praktické opisy: Umelecký opis charakterizuje veľký výskyt prídavných mien. Ďalšími vlastnosťami opisu sú nesúdržnosť textu, enumeratívnosť jednotlivých zložiek, zameniteľnosť jednotlivých prvkov a všeobecnosť prejavu. Nie je v ňom taká skĺbenosť ako v rozprávaní či vo výklade, vety možno takmer ľubovoľne zamieňať a preskupiť, využívajú sa najmä menné väzby (menej slovesá) a vyznačuje sa statickosťou, nedejovosťou; môže zachytiť istý stav spoločenských pomerov, zvykov atď., a to tak zo súčasností, ako aj z histórie. Autor môže výstižne a hodnoverne opísať život istej vrstvy, napr. šľachty zo 16. stor.:

"Rhédey za ten čas bavil panie v ich oddelení. Sedeli vo veľkej spálni, v ktorej boli dve ohromné vyrezávané postele, jedna popri druhej, s dreveným baldachýnom nad nimi, z ktorého splývali nadol pekne vyšívané záclony. Pri každej posteli boli schodíky. V spálni boli porozostavpvané kreslá a stoličky, zastreté kobercami a kožušinami, i skrine a truhly na šatstvo a bielizeň. Na stenách viselo niekoľko svätých obrazov od domácich maliarov. Umyváka v izbe nebolo, lebo sa panstvá len každý mesiac raz kúpali, ináč o vodu nezavadili. Mesačné kúpanie bol pokrok, zavedený grófkou Brigitou, keďže sa starí Praskovskovci len štvrťročne podrobili nepríjemnej procedúre, pri ktorej príležitosti vymenili si bielizeň. Citeľné následky tohto strachu pred vodou miernili častým upotrebením rozličných a silných voňaviek."
(Jégé, AdamŠangala)