Charakteristika (gréc. charakter - vryté znamenie) je opis vlastností postavy v literárnom diele. Pričleňuje sa k opisu ako samostatný druh; autor sa sústreďuje okrem vonkajších znakov aj na povahové, morálne, t. j. vnútorné vlastnosti svojho hrdinu. Z jazykových prostriedkov sa vyskytujú predovšetkým prídavné mená s hodnotiacim významom a podstatné mená, ba niekedy aj dejové slovesá; zo syntaktických prostriedkov menný prísudok, niekoľkonásobný prívlastok, dokonca občas aj niekoľkonásobný menný prísudok. Slová sa používajú podľa toho, ako autor postupuje pri opise osoby.

Charakteristika môže byť priama alebo nepriama. O priamej charakteristike hovoríme vtedy, keď nás s charakterom niektorej postavy oboznamuje sám autor alebo iná postava, prípadne postava charakterizuje samu seba. Autor môže charakterizovať postavu aj prostredníctvom jej činnosti a konania. Vtedy ide o nepriamu charakteristiku. Takúto charakteristiku uplatnil N. V. Gogoľ v satirickom románe Mŕtve duše. Autor napr. podrobne opisuje, ako sa prejavuje skúposť Pľuškina ešte aj pri písaní, ale v ďalšom odseku sa už priamo obracia na čitateľa, aby sa v starobe vyvaroval podobných ľudských nedostatkov:

"Mavra vyšla a Pľuškin si sadol do fotela, vzal pero do ruky, ale štvrtku papiera dlho obzeral zo všetkých strán, rozmýšľal, či by sa nedala ešte rozdeliť na dve osminky, napokon však usúdil, že to naozaj nie je možné. Vopchal pero do kalamára s akousi poplesnetou tekutinou a množstvom múch na dne a začal písať; maľoval písmenká ako noty a podchvíľou si pridŕžal ruku, keďže sa chcela rozbehnúť po celom papieri; skúpo lepil riadok na riadok a nemohol sa ubrániť ľútosti, že tam ešte vždy ostáva veľa voľného miesta.

Až na takýto stupeň úbohosti, malichernosti a obludnosti mohol klesnúť človek! Natoľko sa mohol zmeniť! Je to vôbec možné? Všetko je možné, všeličo sa s človekom môže stať. Oduševnený mládenec by sa dnes s hrôzou odvrátil, keby ste mu ukázali portrét v starobe: A preto si berte so sebou ľudské city na cestu z nežnej mladosti do drsnej a krutej dospelosti, nenechávajte ich ležať popri ceste, lebo potom ich už nebudete môcť zdvihnúť: Staroba, ktorá vás čaká, je hrozná a príšerná a nič z minulosti vám nevráti, nič! Aj hrob je od nej milosrdnejší, na hrob sa napíše: Tu odpočíva človek, ale z chladných, bezcitných čŕt neľudskej staroby nevyčítate nič."
(N. V. Gogoľ, Mŕtve duše, prel. D. Lehutová)

Úvaha je makrokompozičny prostriedok s vlastnosťami vedeckého a umeleckého štýlu. Jej úlohou je rozobrať a osvetliť už známu vec alebo jav z nového hľadiska, pričom sa opiera o životné skúsenosti a zážitky. Úvaha nepodáva úplné a odborné poučenie o téme ako výklad, ani nesleduje rozšírenie praktických poznatkov, ale zdôrazňuje subjektívny postoj autora. Úvaha má zvyčajne filozofujúci ráz.

V úvahe sa využívajú prostriedky vedeckého štýlu, ale slovník je značne rozšírený o slová s citovým zafarbením a obrazné pomenovania. Využíva sa aj vetná modalita, stavba viet ha zvýšenie subjektívnosti v texte, ako aj iné prvky umeleckého štýlu.

Úvaha sa vyskytuje predovšetkým v reflexívnej lyrike, ale aj v próze. Príklad možno uviesť zo záverečnej častí textu P. Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, kde hlavná postava uvažuje nad chorou matkou. Úvaha tu má značne subjektívny charakter:

"Pamätám sa, ako decko som uvažoval: ako to, že mama ide k zubárovi, a mňa to nebolí? Považoval som to... akoby som sa sám prichytil pri klamstve. Spochybňovalo to ľudské vzťahy. Ked ma nebolia zuby, tak ju asi nemám rád. Ale čo som to potom za človeka? Ked nemám rád svoju matku? Detské úvahy. Lenže naozaj: ako to, že niekto zrazu osamie vo svojom žlčníkovom záchvate? Ako to môžeme dopustiť? Indiáni, ktorí sa zvíjajú a stenú v pôrodných bolestiach, zatiaľ čo Indiánky mlčky rodia, sú iste smiešni, ale rozumiem tej gestikulácii. O tom som rozmýšľal, kým som čakal na pohotovosť." (P. Vilikovský, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch)