Polopriama reč je mikrokompozičný prostriedok textu, súčasť pásma rozprávača. Tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou postavy: s autorskou rečou ju zbližuje to, že sa preferovaná vnútorná reč alebo myšlienka postavy necháva vždy v tretej gramatickej osobe, s nevlastnou priamou rečou zase súvisí väčšia subjektívnosť prejavu (hovorovosť vo Výbere lexikálnych prostriedkov a vo vernej stavbe, využívanie modality a expresívnosti atď). Polopriama reč je referovaním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním jej reči. Mnohé časti polopriamej reči sa dajú hodnotiť ako subjektizovaná autorská reč a nevyslovená, iba myslená reč postavy (vnútorný monológ). Polopriamu reč v porovnaní s autorskou rečou možno previesť, transformovať do 1. slovesnej osoby a jej signálmi sú zvolacie a opytovacie vety, expresívne slová, modálne slová a pod. Z autorskej reči do polopriamej reči je prechod plynulý, no niekedy autor túto zmenu naznačuje:

"Jurij sa celý čas pokúšal vstať a odísť. Komisárova naivnosť ho privádzala do rozpakov. No oveľa lepší nebol ani potmehúdsky cynizmus okresného a jeho zástupcu, tých dvoch ironických, prefíkaných lišiakov. Tá hlúposť a tá prešibanosť si boli hodnotou celkom rovné. A všetko sa to valilo prúdom slov, zbytočné, neskutočné, nijaké, a život by sa bez toho tak rád bol zaobišiel!

Ach, ako sa človeku niekedy žiada z toho jalovo vzletného, zúfalo prázdneho ľudského chrlenia slov utiecť do zdanlivého mlčania prírody, do trestaneckej zamĺklosti dlhej urputnej lopoty, do nemoty tvrdého spánku, do čistej hudby a tichého láskyplného dotyku, čo onemel od plnosti srdca!" (B. Pasternak, Doktor Živago, prel. Z. Jesenská)

Nevlastná priama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je to reč postavy včlenená do pásma rozprávača. Od priamej reči sa líši tým, že nie je osobitne vyznačená úvodzovkami a netvorí ju ani samostatný odsek. Hoci sa v nej môžu uplatniť všetky tri slovesné osoby, predsa najčastejšie sa používa 1. osoba jednotného, prípadne množného čísla. Práve táto vlastnosť ju markantne odlišuje od nepriamej a polopriamej reči. Vyznačuje sa hovorovosťou, spontánnosťou, expresívnosťou.

Nevlastná priama reč sa od vlastnej priamej reči vydeľovala a osamostatňovala iba postupne. Zo začiatku autori vyčleňovali reč či myšlienky postavy apostrofmi, o čom svedčia časti vnútorného monológu Juliena Sorela z románu Červený a čierny:

"Práve odbilo tri štvrte na desať na hodinách kaštieľa a ešte sa o nič nepokúsil. Mien, pobúrený svojou zbabelosťou, si povedal: ,Vo chvíli, keď bude biť desať, vykonám, čo som si po celý deň umieňoval večer spraviť alebo odídem do svojej izby a zastrelím sa.' " (Stendhal, Červený a čierny, prel. V. Reisd)

V súčasnej próze sa nevlastná priama reč iba veľmi zriedkavo vyčleňuje graficky, častejšie sú prípady, keď autorská reč v pásme rozprávača prechádza do roviny uvažovania niektorej postavy, reprodukujú sa nevyslovené, iba myslené úvahy, postoje, čím sa text dynamizuje a stáva sa pestrejším,' zaujímavejším. Odhaľuje sa rým vnútorný myšlienkový chod postavy, t j. psychický stav, ale aj hodnotenie inej postavy, situácie a pod.:

"Ale bolí ju aj pustý dvor s plodonosným viničom a práve tak aj mŕtvola v židovskej škole. Matka, otec, malý Róbert, braček drahý! Kde ste? Kde ste sa podeli? Tu som, vaša Eva! Niekoľko metrov od vás a vy sa mi ani neukážete. Som vaša, panebože! - Aj Igorova, ale aj vaša! Prečo ste ma vydedili? Jaj, jaj,... mama moja! Čohosi sa bojím, strašne sa bojím... Bojím..." (R. Jašík, Námestie svätej Alžbety)