Môj nezabudnuteľný zážitok

Zážitok, na ktorý nezabudnem.
( Rozprávanie )

Život nám pripravuje každý deň mnoho zážitkov a pekných chvíľ, ale niekedy sa ani nestačíme diviť, aký je život ťažký a náročný. Deň čo deň stretávame nových ľudí, zažívame nové situácie. Veľa chvíľ je šťastných, niektoré smutné, ale na niektoré nikdy nezabudneme.

Slovo „ maturita“ vyvoláva v ľuďoch rôzne pocity. Pocit záleží hlavne na generácii, ktorej sa spýtame čo si vybavuje pod slovom maturita. Pre ľudí staršej generácie toto slovíčko pripomína mladosť, detské časy, keď sa pripravovali na ukončenie školy a vstupu do života. Pre mladších ľudí, ako som ja, predstavuje toto slovo veľký strach, občas hrôzu a najmä veľa učenia. Znamená to pre nás veľa, pretože to je posledná skúška, ktorú musíme zložiť pred vstupom „do sveta“. Skončíme strednú školu, viacerí z nás sa chystajú na vysoké školy alebo do zahraničia kvôli práci. Je to ako posledná prekážka, ktorú by sme mali prekonať. Ja som maturovala ešte len pred dvoma rokmi, ale spomienky sú ešte veľmi čerstvé akoby to bolo len pred týždňom, keď sme sa tak svedomito pripravovali, zháňali si všetky potrebné knihy a materiály. Dobre si spomínam na tie časy, keď bola moja detská izba zaprataná hŕbou papierov, ktoré predstavovali vypracované maturitné témy a poctivo som sa ich učila. Bola to veľká námaha, ale občas to padlo veľmi dobre, keď som sa mala na čo vyhovoriť, keď bol taký neporiadok v izbe.

Už v septembri nám učitelia radili, aby sme sa už začínali učiť, no ale veď ktorý mladý študent, by sa učil hneď na začiatku školského roka, ak na to máme akademický týždeň. Mysleli sme si, že to ľahko zvládneme. Veď to nie je také ťažké zmaturovať, ak to zvládli aj žiaci pred nami. Neznervózňovali sme sa tak veľmi. Učili sme sa tak ako tie roky predtým, čiže nie z hodiny na hodinu, ale všetko naraz v posledný deň pred písomkou. Bola to zábava. My sme mali stále na všetko čas. Radi sme si urobili deň voľna, ktorý sme nestrávili nad knihami a učebnicami, ale radšej sme sa potulovali mestom. Po polročnom vysvedčení sme si uvedomili, že sa už naozaj začína blížiť termín maturít a už by sme sa mali začať učiť, ale ešte ani vtedy to nebolo to pravé učenie.

Po mesiac február sme ešte takpovediac „doplávali“ a potom už nastalo ozajstné učenie. Tak to sme už vtedy naozaj snažili všetci. Poobedňajšie semináre zo všetkého možného čo len existuje. Od matematiky až po zopakovanie francúzskej gramatiky nás to veľmi vyčerpávalo. Veď niekedy sme už nemohli rozmýšľať na šiestej hodine, vôbec sa s nami nedalo pracovať a niečo nás naučiť na ôsmej vyučovacej hodine už bolo takpovediac neuveriteľné. Pamätám si tie príchody domov po 16tej hodine. Prvá otázka bola : „Kde si bola tak dlho?“ a keď som povedala, že v škole rodičia tomu veľmi veriť nechceli. Napriek tomu ako som prišla domov unavená mi moji drahí rodičia stihli pripomenúť viackrát za deň, že sa podľa nich učím málo a prečo si nezačnem vypracovávať maturitné téme. Ešte som nepočúvala slovo „maturita“ tak často, len na hodinách francúzštiny, ale už som si aj doma mohla „ťahať čiarky“, že ako často sa to po podarí vysloviť mojim rodičom v priebehu jedného dňa.

Bolo to už náročné nielen v škole, ale aj doma. Posledné dva mesiace pred maturami to však už bolo príliš málo na to, aby sme sa stihli naučiť to, čo sme mali za celý rok a tak nám neostávalo nič iné, len to skúsiť. Učili sme sa dňom i nocou, papierov sme mali už toľko doma, že by sme s nimi mohli vytapetovať byty všetkým susedom v paneláku. Vypracovávať maturitné témy nebolo ľahké, lebo dostať dohromady pár riadkov z toľkých kníh bolo niečo nedosiahnuteľné a našim nepriateľom. Ani si neviem spomenúť, koľko hodín sme vtedy denne spali. Bolo to veľmi málo, ale pri živote nás držala aj káva. Nekupovali sme ju už vo veľkých baleniach. Ešte sa mi teraz vynára pohľad pani predavačky, keď sme už zase šli kúpiť kávu a ona len na nás čudne pozerala a možno rozmýšľala, či ju kupujeme pre nejaké vojsko.

Za tie dva mesiace som vypila viac kávy ako za posledné dva roky, ale bolo to na niečo dobré. Pomohlo to lepšie sa sústrediť na všetky prijaté informácie. O pár týždňov nastal náš deň D. Každý z nás mal presne určený svoj dátum a presný čas maturitnej skúšky z daného predmetu. Už sme si sami zo seba uťahovali, kto kedy pôjde piť a kam to pôjdeme osláviť. Keď som sa mala ráno o deviatej dostaviť do školy bolo to najťažšie ráno počas posledných rokov. V noci som od strachu nespala vôbec, ale nervozita ma nejako udržiavala v bdelom stave a len som sa bála, aby som nezaspala počas prípravy. Keď som vstupovala do miestnosti, zmocnil sa ma akýsi strach, že to nezvládnem a chcela som cúvnuť, ale už sa nedalo. Máš šancu, povedala som si a vkročila do miestnosti, kde už sedela maturitná komisia. Dvoch ľudí som poznala, ale kto bola tá tretia teta neviem. To vtedy bolo to najnepodstatnejšie.
Mala som si vytiahnuť papierik s číslom. Ruky sa mi strašne triasli a v duchu som sa modlila, aby som si nevytiahla kombinatoriku ani pravdepodobnosti. Našťastie sa mi podarilo geometriu. Pri tabuli som vysvetlila všetko, čo som vedela. Opísala som aj mnoho iných nepotrebných vecí, ktoré ani nebolo treba, ale tých dvadsať minút sa mi počas prípravy zdalo strašne dlhých, tak som sa snažila ten čas nejako vyplniť. To bolo strachu. Aby som nič nepoplietla ani nezabudla. Hlas sa mi triasol, srdce som mala až niekde v krku a vytváralo nejakú hrču. Zhlboka som sa nadýchla a začala vysvetľovať, čo je úsečka a vymenovávať všetky druhy uhlov. Počas odpovede som si ani neuvedomila tých 20 minút, ktoré som prerozprávala. Zrazu nastalo ticho a vedela som, že je zle. Nebola som už schopná pokračovať, lebo som už viac nevedela nič povedať k danej téme.

Počas odpovede som sa trochu ukľudnila, ale teraz sa zrazu odniekiaľ zas prihnal strach. Tých desať sekúnd sa mi zdalo nekonečných, ale nakoniec predseda komisie povedal. Ďakujeme pekne, môžete ísť. Hlavou sa mi prehnali myšlienky typu, či to bolo dobré, či ešte niečo nemám povedať. Až vtedy sa začal ozajstný strach. Vyšla som z miestnosti a ako som za sebou zatvorila dvere, tak zo mňa strach opadol. Keď som zbadala na chodbe kamarátov, ani som si strach neuvedomovala. Bol niečo vzdialené. O pár minút sme sa dozvedeli výsledky a všetci sme sa tešili. Zmaturovali sme úspešne. Nič iné nás vtedy nezaujímalo a všetko sa nám zdalo iné. Už sme nemuseli skoro vstávať a s nechuťou ísť do školy. Už sme si nemuseli pripravovať ťaháky na hodiny, ani čítať povinné čítanie. Bolo to už niečo iné. Zdalo sa nám, že sme slobodní, hoci to tak nebolo. Chystali sem sa na vysoké školy a pred nami boli prijímačky, ale to sme si vtedy neuvedomovali a tešili sa z tej chvíle, ktorú sme vtedy prežívali. Veď sme zmaturovali a nič iné nás nezaujímalo. Je to veľmi hlboká spomienka v srdci nás všetkých, pretože sme zdolali prekážku, ktorá nás delila od sveta dospelých.

Napriek tomu náročnému učeniu, snahe a vynaloženej sile sme boli nesmierne šťastní. Toľko nocí, ktoré sme sa učili a keď sme si v noci pri lampe kazili zrak sa nám teraz vrátili a venovali nám maturitné vysvedčenie. Bol to veľmi dobrý pocit vedieť, že sme skončili. Slovo koniec v ľuďoch vyvoláva smútok, lebo znamená, že sa niečo končí, ale my sem boli veľmi radi v tej chvíli, lebo práve túto chvíľu sme už dlho čakali a pre mňa to bola veľká radosť zatelefonovať rodičom a oznámiť im, že som zmaturovala. Oni to brali asi oveľa vážnejšie ako ja a viac sa báli. Bol to jeden z tých nezabudnuteľných zážitkov, ktoré nám život prináša a som rada, že som ho prežila takto. V kruhu priateľov a svojich blízkych.