Niektorí mladí ľudia poznajú Boha od útleho detstva. Vedení rodičmi a kňazom, zapáčil sa im Pán a veria, dúfajú v neho. No v dnešnom svete je veľa takých, ktorí Boha ešte nemali možnosť poznať. My ostatní, ktorí ho poznáme by sme im mali ukázať cestu. Cestu viery s Kristom. Preto si myslím, že mladých ľudí netreba nútiť, nech sa každý rozhodne sám, ale Pán Boh má pre nich otvorenú náruč a čaká ich. Boh Otec nečaká len na mladých, čaká na všetkých veriacich, či neveriacich, aby uverili a vzývali Jeho meno sväté. Veď, je veľký náš Boh, je silný a mocný nič nie je čo neučinil.

Mier je povinnosťou. V ňom apeloval na politických predstaviteľov, že ich povinnosťou je podporovať mier a medzinárodné právo, ktoré sú navzájom previazané. Pápež pripomenul jeden z najdôležitejších princípov medzinárodného práva: pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať). Toto základné pravidlo treba podľa neho zdôrazňovať práve vo chvíli, keď zaznamenávame pokušenie odvolávať sa skôr na právo sily než na silu práva. Jeho najdôležitejším a neustále opakovaným odkazom pre politikov bolo stručné, ale dôrazné upozornenie: „Mier je vašou povinnosťou!“ Ján Pavol II. varoval štátnikov, že boj proti terorizmu sa nesmie vyčerpať v represívnych operáciách. V čase, keď sa v západnom svete stupňovala nenávisť voči moslimom, neúnavne zdôrazňoval, že bez odpustenia niet mieru. Kto chce pochopiť myslenie Karola Wojtylu, musí vidieť neoddeliteľnú súvislosť medzi jeho odmietaním interrupcií, trestu smrti i vojenských invázií ako takých. Tento muž stál na strane života za každých okolností, aj keď to znásobovalo rady jeho kritikov.

Mimoriadne podnetné sú názory Karola Wojtylu na sociálne a ekonomické problémy našej planéty. Zo všetkých pápežov 20. storočia práve on najviac rozvinul sociálnu náuku katolíckej cirkvi. Tri sociálne encykliky napísal v priebehu desiatich rokov (1981 – 1991). Učenie Jána Pavla II. získalo prívlastok teológia solidarity.

Vo svojej prvej sociálnej encyklike Laborem exercens zo 14. septembra 1981 venoval veľkú pozornosť prvenstvu práce nad kapitálom. Chápe príčiny vzniku medzinárodného robotníckeho hnutia a vidí ho ako morálne oprávnenú reakciu proti degradácii človeka ako subjektu práce. Solidarita sa má prejavovať všade, kde je človek pracovne degradovaný, vykorisťovaný, biedny a hladný. Pápež sa v tomto dokumente zoširoka zasadzoval za sociálne práva.

V ďalšej encyklike Sollicitudo rei socialis z 30. decembra 1987 sa už Ján Pavol II. otvorene postavil proti ekonomickému neoliberalizmu, ktorý v spojení s moderným imperializmom označil za „štruktúry hriechu“. Kritizoval „výlučný zhon po zisku a smäd po moci s úmyslom vnucovať ostatným svoju vôľu“. Vyzýval na odpustenie dlhov najchudobnejších krajín, na zákaz obchodu so zbraňami i na zvýšenie úsilia o odstránenie nezamestnanosti. Encykliku zakončil touto modlitbou:
„Všemohúci Bože, prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji, aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých, každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť. Pomáhaj nám odstrániť nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi, aby v celej ľudskej spoločnosti zavládla spravodlivosť a rovnosť.“

Tretia sociálna encyklika Jána Pavla II. Centesimus annus už reaguje na prevratné udalosti vo svete po páde komunistickej diktatúry. Práve tu, na pozadí úprimného i predstieraného smútku za neopakovateľným človekom, sa priam natíska otázka, ako sa pridržiavali posolstva svojho pápeža tzv. kresťanskí politici. Je len prirodzené, že Karol Wojtyla mal nemálo odporcov. No domnievam sa, že mnohé výčitky na jeho adresu sú nespravodlivé a príliš úzkoprsé. Skutočná veľkosť tohto muža nespočíva v jeho podiele na páde totalitárnych režimov vo východnej Európe, za ktorý ho celkom oprávnene prezývali „politický pápež“.
Už len skutočnosť, že štátny smútok za ním vyhlásili nielen v katolíckych, ale aj ateistických, budhistických, hinduistických či dokonca moslimských krajinách, svedčí o obrovskej úcte voči tomuto človeku. Tvrdohlavo veril v silu dialógu. Práve Ján Pavol II. mal ako prvý odvahu stretnúť sa so sovietskym vodcom. Karol Wojtyla bol aj prvým pápežom, ktorý navštívil Izrael a vkročil do rímskej synagógy. Bol prvým pápežom, ktorý sa ospravedlnil Židom a opatrne, ale jasne začal otvárať otázky zodpovednosti katolíckej cirkvi za obdobie inkvizícií či križiackych vojen.

Vyčítať mu v takejto situácii jeho postoje k homosexuálnym manželstvám alebo interrupciám je len trápnou ideologickou márnomyseľnosťou nepresvedčivo spochybňujúcou jeho veľkosť. Som dokonca presvedčená, že sila jeho osobnosti sa nám vyjaví ešte prenikavejšie v porovnaní s budúcim pápežom. Karol Wojtyla zostáva jedným z najväčších mravných vzorov pri duchovnom zjednotení ľudstva. Ukazuje nám cestu k tejto veľkolepej humanistickej výzve. Pri jeho životnom osude mi často opakovaná fráza, že každý človek je nahraditeľný, pripadá nezmyselne prázdna a skľučujúca.