Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Ján Pavol II. a politika mládeže

Ján Pavol II.

Na jednu z najväčších osobností 20. storočia a jedného z najvýznamnejších pápežov v dejinách sa dá spomínať rôzne. Môžete o ňom hovoriť hystericky – ako davy ľudí, ktorí uctievali skôr jeho úrad než jeho osobu. Môžete o ňom hovoriť ideologicky – ako George Bush, ktorý ho označil za šíriteľa slobody, a Fidel Castro, ktorý v ňom videl kritika kapitalizmu. Môžete o ňom hovoriť zaujato – ako všetci liberáli, ktorí mu nevedia prísť na meno za jeho konzervatívne etické postoje. Ale môžete v ňom vidieť aj hlboko humánneho a múdreho človeka, ktorý bol jednou z posledných univerzálnych autorít tohto sveta. Smrť Jána Pavla II. sa nás všetkých dotýka práve tak, ako sa nás dotýkal jeho život. Karol Wojtyla bol najpresvedčivejším poslom mieru a solidarity súčasného sveta. Vyznačoval sa v tom takou nekompromisnosťou, že viacerým jeho prejavom z tejto oblasti katolícka cirkev zámerne neposkytla širšiu publicitu. Jedným z takýchto vyhlásení je posolstvo Jána Pavla II. k Svetovému dňu mieru prednesené 8. decembra 2003.

Svet može byť dnes pre niekoho veľmi bezútešné miesto na život, pre iných zase plný vzrušenia a zázrakov. Život prináša problémy, ale aj radosti. Mladí ľudia potrebovali a potrebujú nájsť význam a zmysel života a smrti. V dnešnej dobe hlavne mladí ľudia hľadajú niečo na naplnenie seba. Kresťania by mali byť krstení v mene Ježiša Krista. Všetci kresťania sa pokúšajú, podobne ako Pán Ježiš, milovať Boha a druhých ľudí, šíriť jeho učenie a žiť podľa jeho príkladu. Veriaci človek má dôkaz o Bohu v samotnej viere, ktorá je Božím darom. Človek žijúci mimo cirkvi uvažuje a nevníma iba fyzicko - materiálne danosti, ale sa pýta po zmysle všetkého. Tak ako apoštol Peter pôsobil medzi Židmi, aj my by sme mali pôsobiť medzi mladými ľuďmi. Tak isto pôsobil medzi nami aj Ján Pavol II. jeho viera nás všetkých posilňovala.

Mladí ľudia sa často zaoberajú otázkou slobody. Mladí hovoria: „ Chceme byť voľný, aby nás nikto neobmezoval, chceme byť slobodní.“ Izraeliti v egyptskom otroctve dostali od Boha úžasnú ponuku a oni ju prijali. Boh ich vyslobodil. Aj Ježiš prichádza zo svojou ponukou: „ Ak ostanete v mojom slove..., poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 31-32) Sloboda je slobodou, keď si dokážem vybrať z viacerých možností tú správnu. Ak to dokážem, vtedy som slobodný. Ježiš hovorí: „Pravda vás vyslobodí...“ Ak mladí ľudia dokážu rôzne veci dosiahnuť, prečo nemyslia na svoj vzťah s Bohom? Je preto pre nich správne rozhodnúť sa, čo verím, čo žijem a ako žijem vo svojej viere, ak nejakú mám a či mám záujem obohatiť sa. Nad takýmito aj inými otázkami sa zamýšľal aj náš pápež. Aspoň raz každý človek uvažoval a túžil po stretnutí s Bohom, tak ako Mojžiš, Jozue, Samuel... Spôsob ako im ukázať cestu kresťana sa prispôsobuje potrebám a záľubám našich súčasníkov. Ľudí dnes môže pritiahnuť k duchovným hodnotám , poznanie radosti zo života s Ježišom. Každý človek má a môže nahliadnuť do čara života skrytého s Kristom v Bohu. Všetci sme povolaní ku svätosti, ale nikto nie je predurčený. Stačí si všimnúť evanjeliá. Je to cesta a výzva bojovať so sebou, zvíťaziť a stať sa poddajným nástrojom v Božích rukách. „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk1,15) Pán Boh chce s nami, s Tebou, so mnou, s ním nadviazať osobný vzťah vždy a za každých okolností. Záleží len na nás, či Jeho ponuku prijmeme. Osobné stretnutie s Bohom má za následok premenu človeka, jeho obrátenie. Človek, ktorý neprijal krst a stojí mimo cirkvi sa nazýva pohan. Pohan v preklade znamená „hrubý, nízko stojaci“. Niektorí stále hľadajú vlastnú cestu k Bohu. „Ježišovi priatelia sú ľudia, ktorým veria aj ich nepriatelia.“ My máme všetkým napomáhať nájsť tú správnu cestu, cestu s vierou. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5,16) Musíme sa vedieť orientovať aj v mape života a tou je Biblia.

Už malé deti sa pýtajú rodičov nepriamo o Bohu. S človeka nemožno vymazať túžbu po Bohu, je to vrodená túžba. Keď sa narodil Pán Ježiš v Betleheme, nikto netušil kto sa narodil. Ľudia , ktorí tu žili nevedeli aká spásna udalosť sa práve odohrala. Tak aj každý z nás, kto sa narodí, ešte nevie, čo ho v živote čaká a či práve ono nájde cestu, ktorú nám pripravil Ježiš. Cestu plnú spásy a milosrdenstva. Toto by si mali všimnúť najmä dospievajúci ľudia, ktorí stoja väčšinou na križovatke života a hľadajú niekoho, kto by im pomohol. Keby boli veriacimi, vedeli by, že Boh je tu s nimi a pomôže každej zblúdilej ovečke. Pán Boh hľadá ľudí každého veku. Nikde nie je napísané, ty nemôžeš veriť vo mňa, alebo nejaké vekové ohraničenie veriacich. Kedy a kde uveríme je len a len na nás a na naších skutkoch. Dnes je ťažko povedať, že by mladí ľudia odmietali tradičné hodnoty, že opúšťajú cirkev. Tento vek je príznačný formou kritiky. V cirkvi a evanjeliu by mali vidieť orientačný bod, svoj život by mali sformovať tak, aby mal zmysel. Chlapci a dievčatá sa učia žiť pre druhých. Vedia, že ich život má zmysel vtedy, pokiaľ sa stane nezištným darom pre blížneho. Chcem dodať, že aj volanie k manželstvu je povolaním, Božím darom. V mladých ľuďoch jestvuje nesmierny potenciál dobra a tvorivých možností. Pán Boh potrebuje nadšenie mladých. Mladí stále hľadajú Boha. Dôležité je, aby mladí poznali cirkev a aby v nej videli Krista. Ježiš kráča s každým ako priateľ.
Niektorí mladí ľudia poznajú Boha od útleho detstva. Vedení rodičmi a kňazom, zapáčil sa im Pán a veria, dúfajú v neho. No v dnešnom svete je veľa takých, ktorí Boha ešte nemali možnosť poznať. My ostatní, ktorí ho poznáme by sme im mali ukázať cestu. Cestu viery s Kristom. Preto si myslím, že mladých ľudí netreba nútiť, nech sa každý rozhodne sám, ale Pán Boh má pre nich otvorenú náruč a čaká ich. Boh Otec nečaká len na mladých, čaká na všetkých veriacich, či neveriacich, aby uverili a vzývali Jeho meno sväté. Veď, je veľký náš Boh, je silný a mocný nič nie je čo neučinil.

Mier je povinnosťou. V ňom apeloval na politických predstaviteľov, že ich povinnosťou je podporovať mier a medzinárodné právo, ktoré sú navzájom previazané. Pápež pripomenul jeden z najdôležitejších princípov medzinárodného práva: pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať). Toto základné pravidlo treba podľa neho zdôrazňovať práve vo chvíli, keď zaznamenávame pokušenie odvolávať sa skôr na právo sily než na silu práva. Jeho najdôležitejším a neustále opakovaným odkazom pre politikov bolo stručné, ale dôrazné upozornenie: „Mier je vašou povinnosťou!“ Ján Pavol II. varoval štátnikov, že boj proti terorizmu sa nesmie vyčerpať v represívnych operáciách. V čase, keď sa v západnom svete stupňovala nenávisť voči moslimom, neúnavne zdôrazňoval, že bez odpustenia niet mieru. Kto chce pochopiť myslenie Karola Wojtylu, musí vidieť neoddeliteľnú súvislosť medzi jeho odmietaním interrupcií, trestu smrti i vojenských invázií ako takých. Tento muž stál na strane života za každých okolností, aj keď to znásobovalo rady jeho kritikov.

Mimoriadne podnetné sú názory Karola Wojtylu na sociálne a ekonomické problémy našej planéty. Zo všetkých pápežov 20. storočia práve on najviac rozvinul sociálnu náuku katolíckej cirkvi. Tri sociálne encykliky napísal v priebehu desiatich rokov (1981 – 1991). Učenie Jána Pavla II. získalo prívlastok teológia solidarity.

Vo svojej prvej sociálnej encyklike Laborem exercens zo 14. septembra 1981 venoval veľkú pozornosť prvenstvu práce nad kapitálom. Chápe príčiny vzniku medzinárodného robotníckeho hnutia a vidí ho ako morálne oprávnenú reakciu proti degradácii človeka ako subjektu práce. Solidarita sa má prejavovať všade, kde je človek pracovne degradovaný, vykorisťovaný, biedny a hladný. Pápež sa v tomto dokumente zoširoka zasadzoval za sociálne práva.

V ďalšej encyklike Sollicitudo rei socialis z 30. decembra 1987 sa už Ján Pavol II. otvorene postavil proti ekonomickému neoliberalizmu, ktorý v spojení s moderným imperializmom označil za „štruktúry hriechu“. Kritizoval „výlučný zhon po zisku a smäd po moci s úmyslom vnucovať ostatným svoju vôľu“. Vyzýval na odpustenie dlhov najchudobnejších krajín, na zákaz obchodu so zbraňami i na zvýšenie úsilia o odstránenie nezamestnanosti. Encykliku zakončil touto modlitbou:
„Všemohúci Bože, prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji, aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých, každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť. Pomáhaj nám odstrániť nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi, aby v celej ľudskej spoločnosti zavládla spravodlivosť a rovnosť.“

Tretia sociálna encyklika Jána Pavla II. Centesimus annus už reaguje na prevratné udalosti vo svete po páde komunistickej diktatúry. Práve tu, na pozadí úprimného i predstieraného smútku za neopakovateľným človekom, sa priam natíska otázka, ako sa pridržiavali posolstva svojho pápeža tzv. kresťanskí politici. Je len prirodzené, že Karol Wojtyla mal nemálo odporcov. No domnievam sa, že mnohé výčitky na jeho adresu sú nespravodlivé a príliš úzkoprsé. Skutočná veľkosť tohto muža nespočíva v jeho podiele na páde totalitárnych režimov vo východnej Európe, za ktorý ho celkom oprávnene prezývali „politický pápež“.
Už len skutočnosť, že štátny smútok za ním vyhlásili nielen v katolíckych, ale aj ateistických, budhistických, hinduistických či dokonca moslimských krajinách, svedčí o obrovskej úcte voči tomuto človeku. Tvrdohlavo veril v silu dialógu. Práve Ján Pavol II. mal ako prvý odvahu stretnúť sa so sovietskym vodcom. Karol Wojtyla bol aj prvým pápežom, ktorý navštívil Izrael a vkročil do rímskej synagógy. Bol prvým pápežom, ktorý sa ospravedlnil Židom a opatrne, ale jasne začal otvárať otázky zodpovednosti katolíckej cirkvi za obdobie inkvizícií či križiackych vojen.

Vyčítať mu v takejto situácii jeho postoje k homosexuálnym manželstvám alebo interrupciám je len trápnou ideologickou márnomyseľnosťou nepresvedčivo spochybňujúcou jeho veľkosť. Som dokonca presvedčená, že sila jeho osobnosti sa nám vyjaví ešte prenikavejšie v porovnaní s budúcim pápežom. Karol Wojtyla zostáva jedným z najväčších mravných vzorov pri duchovnom zjednotení ľudstva. Ukazuje nám cestu k tejto veľkolepej humanistickej výzve. Pri jeho životnom osude mi často opakovaná fráza, že každý človek je nahraditeľný, pripadá nezmyselne prázdna a skľučujúca.

Zdroje:
Ján Pavol II. – Prekročiť prah nádeje -
Písmo sväté – Biblia -
Denník mladých 2/2003 -
Ako čítať Lukášove evanjelium -
Encykliky Jána Pavla II. -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk