„Prvú hodinu máme s triednym“ zaškerí sa a pozrie na mňa so svojimi hnedastými očami, ktoré mali v sebe čosi čo sa Eliz vždy na nej páčilo.
„Áno viem“ *akoby som nedostala rovnaký rozvrh ako ona…*
Lilien vycítila chladný tón priateľky a cítila že sa s ňou niečo deje tak sa radšej prestala pýtať. Dostali sa ku kamenným schodom ktoré sa krútili na prízemie, ako slimákova ulita.

Prešli ich bez slov… Eliz mrzelo že sa k nej tak správa, ale nemala chuť jej nič vysvetľovať a tak bola ticho a myslela na čudesný sen. Ani si nevšimla a Lilien sa odtrhla od nej a zabočila do chlapčenských spálni. Bez slova, bez náznaku…
Nečudovala sa a tak stlačila veľkú mosadznú kľučku na dverách striebornej siene. Vstúpila s ešte väčším napätím….*Ako ma dnes prijmú? Stavím sa ako obvykle, nevšimnú si ani moju prítomnosť*
Tak nabrala odvahu a otvorila oči a uvidela húf ľudí rozprávajúcich sa medzi sebou.
Zavrela za sebou veľké drevené dvere a pozdravila prítomných.
„Ahojte!“ Dodá s úsmevom ktorý bol tentoraz nútený…
Nik sa ani len neobzrel *to som si mohla myslieť* a smutne sa ubrala na svoje obľúbené miesto hneď oproti krbu v ktorom hrial príjemne behajúce plamienky. Usadila sa pohodlne na gauči a zahľadela sa do tancujúcich červeno, žltých vĺn ohňa. Vyčarovala si horúcu čokoládu, odložila si prútik s aktovkou hneď vedľa seba, a šálku si chytila medzi prsty a ďalej pokračovala v dívaní sa do horiaceho dreva.

Zrazu z ohňa počula ten otrasný známi škrekot kŕdľa vrán. *Čo sa to deje? Odkiaľ idú tie hlasy?? Prečo ich počujem??? Kto si to zo mňa robí srandu????* Zľakla sa a jej obľúbená šálka spadla na zem a s hukotom sa rozbila.
Všetci sa na ňu zahľadeli a nechápavo krútili hlavami, zrazu len počuje niekoho zo svojej fakulty „Je prváckou a hneď tu robí neplechu…“ Eliz sa obzrela a uvidela žiakov ktorí sa jej smejú, vyčítajú…
O chvíľu sa tomu prestali venovať a tak si Eliz kľakla a začala zbierať črepiny *Prečo ma tu tak nemajú radi? Ja im dokážem že nie som neschopná, ja to dokážem* Zrazu počula nezrozumiteľné zaklínadlo a šálka sa jej vrátila do pôvodného stavu. Chvíľu sa čudovala, ale po chvíli pochopila. Uvidela nad sebou známu osobu.
„Ahoj Eliz.“ Usmievajúci sa chlapec jej podával ruku aby sa zdvihla
„Ahoj Collin“ podá mu ruku a pomaly vstane, *och prečo som si tú šalku nezačarovala naspäť sama? Teraz by som určite nespôsobila ako úplne nemehlo… * prívetivo a milo sa usmeje.„Ďakujem za šálku.“ Stále sa usmievajúc pozrie na celý, nepoškodený predmet na stole.
„Rado sa stalo, aj nabudúce.“ Usmeje sa tiež a chytí jej ruku. Sadnú si na gauč a Collin jej zohrieva dlaň svojou teplou rukou. *Nech sa to neskončí*
„Čo sa ti stalo?“ spýta sa potichu. V jeho hlase vycíti starostlivosť o ňu *nemôžem mu to povedať akoby som potom vyzerala? Už aj tak som v jeho očkách nemehlom…Ale chcem sa o tom sne s ním podeliť, len niečo mi v tom bráni*
„Nič sa nestalo“ nasilu sa usmeje, „zle som sa vyspala a nejak sme sa nezhodli s Lilien…“smutne sa zahľadí na jeho habit. Bol mokrý a tak ju napadlo, že aby rýchlo prešli na inú tému. „Bol si na čistinke?“ usmeje sa
„Áno bol“ zarehoce sa „guľovali sme sa s chalanmi z fakulty“
„To vidím“ A spoločne sa smejú a rozprávajú sa o Collinovej guľovačke… Bol tak uchvátený opisovaním guľovačky až si nevšimol že Eliz je ešte viac smutná.

Po dlhej chvíli rozprávaním sa o guľovačke sa po škole rozozvučal veľký zvon ktorý bol na nádvorí. * Ešte som ho nepočula zvoniť…* Bol to zvuk na ktorý určite nezabudne…
V Striebornej Sieni začali študenti vybiehať a šli na hodinu. Na prvú hodinu tohoto školského roka.
Eliza začína nový život, cítila to a nebránila sa novému premieňaniu. Desila ju len myšlienka, že sa jej ten sen premení na skutočnosť, neraz sa jej to už stalo. Snívalo sa jej aj o mamini nej hádke z neznámym človekom ktorý na ňu uvalil smrteľnú kliatbu. A o týždeň sa to stalo skutočnosťou… Mamini na smrť ju zasiahla a už nikdy nechcela myslieť nato čo sa jej snívalo.
Zobrala si aktovku a prútik si vložila do horného vrecka habita. Rozlúčila sa s Collinom a odišla s ostatnými prvákmi do učebne.
Boli rozdelený na niekoľko skupín, ona bola s Lilien, nemohla ju nájsť aby sa jej ospravedlnila za to ako sa správala ráno…
*Táto tlačenica je horšia ako výpredaj habitov u Mendelchajnovcov…. Hrozné, mohli by sa správať aspoň trochu disciplinovane…čo to trepem ja som taká istá…*
Už sa dav zmenšil a detí ubúdalo až zostalo okolo 30 prvákov. Oni budú jej skupina… Stále nemohla nájsť ani Lilien… bolo jej to veľmi ľúto…
Vstúpila do miestnosti ako posledná, neponáhľala sa vôbec…. Sebavedomím krokom vstúpila do učebne plnej kníh, sivých veľkých lavíc, vyvýšenou katedrou a pravdaže tajuplnou lietacou kopou predmetov.
Konečne uvidela Lilien. Sedela vpredu ale miesto vedľa nej už bolo obsadené jedným chlapcom *asi za ním išla ráno* Nepoznala toho chlapca, tak sa o to nejak výnimočne nezaujímala, ale trápilo ju len že lilien ju ani nehľadala.
Sadla si do poslednej lavice a zavesila si aktovku na bočný vešiak na lavici, vytiahla si pero, pergamen a atrament, usilovne si to poukladala.